FAQ - často kladené otázky

 

- Je možné pokrstiť dieťa rodičov, ktorí nie sú sobášení "v kostole"?

Naliehavosť krstu dieťaťa:

KKC 1257: Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.

Kán. 867 CIC - § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch; čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili. § 2. Ak sa dieťa nachádza v nebezpečenstve smrti, má sa bezodkladne pokrstiť.

 

Podmienky krstu dieťaťa:

Kán. 868 CIC - § 1. Aby sa dieťa dovolene pokrstilo, je potrebné:

1. aby rodičia, aspoň jeden z nich alebo kto ich zákonne zastupuje, súhlasili;

2. aby bola opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve; ak taká nádej úplne chýba, má sa krst podľa predpisov partikulárneho práva odložiť, pričom sa rodičom vysvetlí dôvod.
§ 2. Dieťa katolíckych, ba aj nekatolíckych rodičov sa v nebezpečenstve smrti dovolene pokrstí aj proti vôli rodičov.

 

Okrem súhlasu aspoň jedného s rodičov sa teda vyžaduje aj "opodstatnená nádej", aby dieťa bolo následne vychovávané v katolíckom duchu, ako vyjadruje aj Katechizmus, keď hovorí: "Krst detí už svojou povahou vyžaduje katechumenát po krste. Nejde len o potrebné poučenie po krste, ale aj o nevyhnutné rozvíjanie krstnej milosti počas rastu osoby." (KKC 1231). Akt krstu je totiž aktom uzatvorenia Zmluvy medzi Bohom a človekom. Ak človek aktom viery neuzatvorí túto Zmluvu a obrátením ju nezačne aj uskutočňovať, je krst samotný márny a zbytočný. Len sám človek, každý sám za seba, môže a má túto Zmluvu s Bohom uzatvoriť: "Keďže je človek stvorený na Boží obraz má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho." (KKC 357). Dieťa ešte nie je schopné túto Zmluvu s Bohom uzatvoriť. Môže však byť pokrstené, ale len vtedy, ak jestvuje oprávnená nádej, že tak raz aj skutočne urobí a bude k tomuto kroku privedené!

 

Normálne túto nádej poskytujú veriaci a obrátení rodičia. Cirkevné právo to ale striktne nevyžaduje a v samotnom predpise predpokladá možnosť, že rodičia dajú iba svoj "súhlas" (aspoň jeden z nich) a niekto iný poskytne onú "opodstatnenú nádej" na katolícku výchovu dieťaťa. Pokiaľ rodiča samo nežijú plnohodnotným kresťanským životom (a to je aj prípad nesobášených "manželov", ktorí následne ani nežijú sviatostným životom a podobne), musí túto nádej poskytnúť niekto iný. Spravidla je to KRSTNÝ RODIČ, ktorý v tom prípade musí byť vybratý obzvlášť starostlivo! Pokiaľ je z ich strany (alebo aj zo strany niekoho iného) takáto nádej poskytnutá, môže byť dieťa dovolene pokrstené, aj keď jeho rodičia sami kresťanstvo nepraktizujú, alebo len obmedzene a povrchne.

 

- Ktoré sú prikázané sviatky?

Kán 1246 - § 1. Nedeľu, v ktorej sa slávi veľkonočné tajomstvo, podľa apoštolskej tradície treba zachovávať v celej Cirkvi ako prvopočiatočný prikázaný sviatok. Takisto sa musia zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, Svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.

§ 2. Konferencia biskupov však po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice môže niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo preložiť na nedeľu.

Kán. 1247 - V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.

Kán. 1248 - § 1. Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.

Poznámka: U nás sviatok sv. Jozefa (19. III.) nie je prikázaným sviatkom.

 

ZMYSEL: Farnosť je opravdivá, skutočná a veľká rodina bratov a sestier Ježiša Krista a Božích detí. Podľa toho aj žije. Rovnako, ako v prirodzenej rodine sú niektoré veci "nevynechateľné" - napríklad spoločný nedeľný obed, slávenie narodením a menín jej členov,... - takisto aj v Božej rodine sú niektoré dni a sviatky "nevynechateľné" pre každého, kto v nej skutočne žije. Obzvlášť sú to nedele, ktoré sú oslavou Ježišovho zmŕtvychvstania a potom už spomenuté dni veľkých udalostí dejín spásy.

Ak ich niekto slobodne a dobrovoľne a bez vážneho dôvodu vynecháva, dáva tým jasne najavo, že sa už vlastne sám za člena Božej rodiny nepovažuje a sám Boh, ktorého veľké činy v tieto dni obzvlášť oslavujeme, ako aj Jeho rodina - spoločenstvo farnosti - s ktorou a v ktorej Boha oslavujeme, sú mu srdečne ukradnutí. Čím dáva najavo, že sa už ani sám nepovažuje za člena Božieho ľudu a Božej rodiny (čo je podstatou toho, keď vravíme, že podobné konanie je "ťažkým hriechom").

- Ako sláviť nedeľu?

ODPOČINOK:

KKC 2185     Počas nedieľ a dní ostatných prikázaných sviatkov sa  majú veriaci zdržiavať takých prác a činností, ktoré by im  bránili uctievať Boha, čo je najvlastnejšou náplňou Pánovho  dňa, konať skutky milosrdenstva a vhodne si uvoľniť telo  a ducha.102 Nevyhnutné domáce práce alebo veľmi užitočná  činnosť v záujme spoločnosti poskytujú legitímne  ospravedlnenie voči predpisu o nedeľnom odpočinku. Veriaci  musia dbať, aby takéto výnimky neviedli k zvyklostiam, ktoré  by boli škodlivé náboženstvu, rodinnému životu a zdraviu.

 

RODINA, KULTÚRA, REKREÁCIA:

KKC 2184     Tak ako Boh "v siedmy deň odpočíval od všetkých diel,...  čo stvoril a učinil"(Gn 2,2), aj ľudský život má svoj rytmus  práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa prispieva k tomu,  aby sa všetci tešili na čas oddychu a pracovného voľna, aby  sa mohli venovať rodinnému, kultúrnemu, spoločenskému  a náboženskému životu".

KKC 2186     Kresťania, ktorí žijú v pohodlí, nech si pripomenú  svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté  práva, a nemôžu si odpočínúť pre chudobu a biedu. Kresťanská  nábožnosť už tradične zasväcuje nedeľu dobrým skutkom  a pokorným službám nemocným, chorľavým a starcom. Kresťania  môžu svätiť nedeľu aj tým, že venujú svojej rodine a svojim  blízkym čas a starostlivosť, na ktoré cez iné dni v týždni  nestačia. Nedeľa je aj dňom na uvažovanie, dňom na ticho, na  pestovanie kultúry a meditáciu, čo všetko napomáha vzmáhaniu  vnútorného a kresťanského života.

Dies Domini 67 – Prostredníctvom nedeľného odpočinku môžu nájsť svoj správny rozmer aj každodenné starosti a úlohy: hmotné veci, o ktoré sa znepokojujeme, uvoľňujú miesto duchovným hodnotám; osoby, s ktorými žijeme, opäť nadobúdajú v pokojnejšom stretaní a dialógu svoju pravú tvár. Tie isté prírodné krásy - mnohokrát ničené pod tlakom logiky, ktorá sa obracia proti človeku, - možno znovu objavovať a hlboko vychutnávať. Nedeľa, deň pokoja človeka s Bohom, so sebou samým i s blížnymi, sa tak stáva aj chvíľou, v ktorej je človek povolaný venovať dajaký pohľad obdivu prírode, a dať sa strhnúť do tej obdivuhodnej a tajomnej harmónie, ktorá podľa výroku svätého Ambróza "prostredníctvom neporušiteľného zákona svornosti a lásky" zjednocuje rozličné prvky vesmíru do "zväzku jednoty a pokoja". Človek sa stáva potom vedomým - podľa slov Apoštola - že "všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič, čo sa prijíma so vzdávaním vďaky, lebo sa to posväcuje Božím slovom a modlitbou" (1Tim 4,4-5). Ak teda po šiestich dňoch práce - pre mnohých vlastne už po piatich - človek hľadá určitý čas na rozptýlenie a na dôkladnejšiu starostlivosť o ďalšie stránky svojho života, zodpovedá to opravdivej potrebe v plnom súlade s evanjeliovým posolstvom. Veriaci je povolaný preto vyhovieť tejto požiadavke a zladiť ju s prejavmi svojej osobnej i spoločnej viery, ktorá sa prejavuje v slávení a svätení Pánovho dňa. Preto je prirodzené, že sa kresťania zasadzujú o to, aby aj v zvláštnych okolnostiach našich čias občianska legislatíva pamätala na ich povinnosť svätiť nedeľu. V každom prípade je povinnosťou ich svedomia organizovať nedeľný odpočinok tak, aby bolo možné zúčastniť sa na svätej omši, zdržovať sa prác a záležitostí nezlučiteľných so svätením Pánovho dňa s jeho typickou radosťou a potrebným odpočinkom ducha i tela.

Dies Domini 68 – Aby však potom samotný odpočinok nevyšiel naprázdno, alebo aby sa nestal prameňom nudy, musí prinášať duchovné obohatenie, viac slobody, možnosť venovať sa kontemplácii a vytvárať bratské i sesterské spoločenstvo. Veriaci nech si vyberajú spomedzi kultúrnych podujatí a zábav, ktoré ponúka spoločnosť, tie, ktoré lepšie zodpovedajú životu podľa evanjeliových príkazov. Takýmto spôsobom nedeľný a sviatočný odpočinok dostane "prorocký" rozmer, lebo potvrdzuje nielen absolútny primát Boha, ale aj primát a dôstojnosť osoby vzhľadom na požiadavky spoločenského a ekonomického života. Určitým spôsobom v predstihu zobrazuje "nové nebo" a "novú zem", kde bude oslobodenie z otroctva potrieb definitívne a úplné. Stručne, deň Pána sa tak stane najopravdivejším spôsobom aj dňom človeka.

 

CHARITA A DUCHOVNÝ ŽIVOT:

KKC 2186     Kresťania, ktorí žijú v pohodlí, nech si pripomenú  svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté  práva, a nemôžu si odpočínúť pre chudobu a biedu. Kresťanská  nábožnosť už tradične zasväcuje nedeľu dobrým skutkom  a pokorným službám nemocným, chorľavým a starcom. Kresťania  môžu svätiť nedeľu aj tým, že venujú svojej rodine a svojim  blízkym čas a starostlivosť, na ktoré cez iné dni v týždni  nestačia. Nedeľa je aj dňom na uvažovanie, dňom na ticho, na  pestovanie kultúry a meditáciu, čo všetko napomáha vzmáhaniu  vnútorného a kresťanského života.

 

SVÄTÁ OMŠA:

KKC 1167     Nedeľa je hlavným dňom liturgického zhromaždenia, keď sú  veriaci povinní zísť sa spolu, "aby počúvali Božie slovo,  mali účasť na Eucharistii, pripomínali si umučenie,  zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky  Bohu, ktorý ich "Kristovým vzkriesením" znova splodil pre  živú nádej".

KKC 2176     Slávenie nedele zachováva mravný predpis, ktorý je  prirodzene zaznamenaný v srdci človeka, "vzdávať Bohu  vonkajšiu, viditeľnú, verejnú a pravidelnú úctu na znak jeho  všeobecného dobrodenia voči ľuďom". Nedeľná bohoslužba  plní mravný príkaz Starej zmluvy, z ktorej preberá rytmus  a ducha, keď každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa  človeka.

KKC 2177     Nedeľná oslava Pánovho dňa a Eucharistie je stredom  života Cirkvi: "Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej tradície  slávi veľkonočné tajomstvo, sa musí zachovávať v celej  Cirkvi ako hlavný deň prikázaného sviatku".

KKC 2181     Nedeľná Eucharistia je základom a potvrdením celej  kresťanskej praxe. Preto sú veriaci povinní zúčastniť sa na  Eucharistii v predpísaných dňoch. Výnimky môžu ospravedlniť  vážne dôvody (napríklad choroba, starostlivosť o malé deti).  Dišpenz môže udeliť miestny farár. Tí, čo svojvoľne  neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

- Je platná nedeľná omša v sobotu večer, alebo omša večer pred prikázaným sviatkom? Určite áno, u každého, vždy, všade, bez akýchkoľvek podmienok a za akýchkoľvek okolností!

1. Príkazu zúčastniť sa na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok podľa predpisu CIC, kán. 1248, § 1, zadosťučiní, kto sa zúčastní na omši v sám deň alebo večer predchádzajúceho dňa.
Preto sa večerná omša v sobotu alebo večer dňa predchádzajúceho prikázaný sviatok musí usporiadať so všetkými záležitosťami, ktoré sa vo sviatočnej omši prikazujú (homília, modlitba veriacich) alebo odporúčajú (väčšia účasť na speve a pod.) (porov. VSRM 77 - 78).

2. Pokiaľ ide o formulár omše, treba dodržať zásadu, podľa ktorej treba dať prednosť tomu sláveniu, ktoré zaväzuje z príkazu, nezávisle od liturgického stupňa dvoch slávení, ktoré sa stretajú (Posv. kongregácia pre bohoslužbu: Notitiae 20(1984)603).

3. Z toho istého dôvodu pri slávení vešpier nemusí sa dodržať všeobecná norma o tom, ktoré vešpery majú prednosť, aby vešpery boli v súlade s večernou omšou.

4. Farár má zvážiť pastoračnú vhodnosť takejto večernej omše. Ak by sa niekde tým narušil sviatočný ráz nedele, nech slávi omšu v sobotu ráno a večer môže byť nejaká pobožnosť alebo vešpery.

5. Slávenie nedele a slávnosti sa začína už večer predchádzajúceho dňa (VSLR 3). Hodina, o ktorej sa slávia vešpery, podľa všetkého nieje tretia hodina popoludní, lebo vešpery sa majú sláviť, „keď sa zvečerieva a deň sa už schyľuje" (VSLH 29). Predsa však vzhľadom na zaužívaný zvyk, z pastoračných dôvodov podľa úsudku diecézneho biskupa, omša, ktorá sa slávi o tretej hodine popoludní, môže sa pokladať za predsviatočnú a možno ňou zadosťučiniť príkazu o nedeli a sviatku (Posv. kongregácia pre bohoslužbu zo 17. júna 1985 pod č. 1942/84 v odpovedi SLK).

V našom prípade sa tu myslí na sobášne omše v sobotu. Biskupi jednotlivých diecéz na Slovensku súhlasia, aby miestny farár (alebo ním delegovaný duchovný) mohol sláviť sobášnu omšu o tretej hodine popoludní ako sviatočnú (tak isto aj pred prikázaným sviatkom), a to s prípadnou Glóriou, Krédom a s dvoma čítaniami pred evanjeliom. V soboty pred nedeľami „cez rok" a vo Vianočnom období možno brať omšový formulár (aj čítania) Za ženícha a nevestu. Ak však majú na omši účasť aj iní veriaci farnosti, berie sa formulár z nedele; v soboty pred privilegovanými nedeľami a dni pred slávnosťami musí sa brať formulár z príslušných nedieľ alebo slávností, no v tieto dni -okrem Veľkonočnej a Turíčnej nedele a okrem slávností - možno vziať jedno čítanie zo sobášnych čítaní.

6. Veriaci, ktorí začínajú sláviť nedeľu alebo prikázaný sviatok hore uvedeným spôsobom, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu, aj keď už ráno prijímali (porov. CIC, kán. 917).

(Direktórium 2009)

Keďže pre veriacich je účasť na svätej omši povinnosťou, iba že by im v tom bránila vážna prekážka, duchovným pastierom sa ukladá zodpovedajúca povinnosť poskytnúť všetkým skutočnú možnosť zadosťučiniť tomuto príkazu. V tomto duchu sa nesú nariadenia cirkevného práva, ako je napríklad fakulta pre kňaza, aby po predchádzajúcom schválení diecézneho biskupa mohol celebrovať viac ako jednu svätú omšu v nedeľu a v prikázané sviatky, zavedenie večerných omší a nakoniec ustanovenie, podľa ktorého čas na splnenie povinnosti sa začína v sobotu večer, v spojení s prvými vešperami nedele. Z liturgického hľadiska totiž sviatočný deň sa začína jeho prvými vešperami. V dôsledku toho liturgia omše, nazývaná dakedy "predsviatočná", je v skutočnosti vo všetkých účinkoch "sviatočná". Celebranta zaväzuje povinnosťou povedať homíliu a recitovať s veriacimi všeobecnú modlitbu. 

(Ján Pavol II., Dies Domini 49)

Príkazom Cirkvi sa definuje a spresňuje Pánov zákon: "V  nedeľu a v iných dňoch predpísaných sviatkov sú veriaci  povinní zúčastniť sa na svätej omši".97 "Tomuto prikázaniu  zadosťučiní, kto je prítomný na svätej omši, ktorá sa slávi  podľa katolíckeho obradu v samotný sviatočný deň, alebo  večer predchádzajúceho dňa.

(KKC 2180)

- Čo ak nemôžem ísť v nedeľu na svätú omšu?

Povinnost účastnit se o nedělích a zasvěcených svátcích mše je podle katolické tradice závazná pod těžkým hříchem. Toto hodnocení se může opírat už o rozhodná slova Ignáce Antiochijského, který tvrdí, že křesťan, jenž se neobjeví na shromáždění obce, je posedlý pýchou a už se sám odsoudil (Eph 5,3). Synoda v Elviře (kolem roku 300) pokládá návštěvu nedělní mše za tak důležitou, že uzavírá: „Každý, kdo se zdržuje ve městě a tři následující neděle nejde do kostela, má být na nějakou dobu vyloučen, aby se ukázalo, že byl pokárán" (kán. 21).248 Tato úprava byla velmi rychle přijata také v jiných částech církve, dokonce i v tak vzdálených oblastech jako Sardika (Sophia), jak dosvědčují dekrety místní synody z roku 343. Církevní právo, které se ve 12. století stalo samostatnou disciplínou, vypracovalo podrobnou kazuistiku případů, kdy jsou podle tohoto kánonu splněny podmínky pro exkomunikaci. Od poloviny 15. století morální teologové považovali zaviněnou neúčast na celé nedělní mši nebo její značné části za těžký hřích. (Křesťanská etika)

KKC 2181    Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Preto veriaci sú povinní zúčastniť sa na slávení Eucharistie v prikázaných dňoch, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá) alebo dišpenzovaní vlastným farárom. Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

Zproštěni účasti na mši jsou ti, kterým v tom brání nějaký dostatečně závažný důvod, jako nebezpečí újmy, nepřiměřeně velké obtíže s tím spojené nebo důležitá služba pro blaho společenství. Obtíže, které jsou jednou nebo dvakrát jako omluva dostačující, nemusí být stejně tak dostačujícími důvody pro habituální nebo téměř habituální neúčast. Zproštěni této povinnosti jsou dále nemocní a přestárlí lidé; věřící, kteří bydlí příliš daleko od kostela; osoby tak chudé, že nevlastní žádný přiměřený oděv; osoby, kterým v účasti brání povinnosti jejich stavu nebo povolání, nutnost naléhavé pomoci v nouzových situacích nebo požadavky lásky k bližním; děti, ženy a zaměstnanci, kteří by tak mohli vzbudit silnou nevoli svých rodičů, manžela nebo zaměstnavatele. Příležitostně lze mši vynechat kvůli odpočinku nebo výletu, pokud není možné jim vyhradit jinou dobu. Dispenzi od povinnosti zachovávat sváteční den mohou udělit biskup (místní ordinář) a farář (viz CIC 1245). (Křesťanská etika)

 

Neúčasť na omši z takéhoto vážneho dôvodu (a teda nie z nechuti, z lenivosti, z ľahostajnosti a podobne) nie je hriechom a netreba sa z nej teda ani spovedať.

 

V prípade pochybností vec vopred prekonzultujte so svojim farárom, ktorý Vám z vlastnej právomoci môže udeliť dišpenz (čiže výnimku) z povinnosti účasti na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok:

Kán. 1245 CIC - Pri zachovaní práva diecéznych biskupov, o ktorom sa hovorí v kán. 87, farár môže z oprávneného dôvodu a podľa predpisov diecézneho biskupa v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia alebo ich zameniť za iné nábožné skutky; a to môže urobiť aj predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, vo vzťahu k vlastným podriadeným a iným, ktorí sa vo dne v noci zdržiavajú v dome.

 

Ak sa v nedeľu nezúčastnime na sv. omši, je dobré zachovať nasledovné ustanovenie:

Kán. 1248 CIC - § 2. Ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste slávi podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo náležitý čas venovali modlitbe osobne alebo modlitbe v rodine, alebo ak je to vhodné, v skupinách rodín.

- Kto každý môže pristúpiť ku sv. prijímaniu?

Kán. 912 - Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie.

Kán. 913 - § 1. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce
vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a
nábožne mohli prijať Pánovo telo.

Kán. 915 - Na sväté prijímanie sa nemajú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po uložení alebo
vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.

Kán. 916 - Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nemá sláviť omšu ani
prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť
vedomý, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa v sebe predsavzatie čo najskôr sa
vyspovedať.

Príkladom ľudí, ktorí "tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu" sú napríklad ľudia, žijúce v nelegitímnom "manželskom" zväzku bez sviatostného manželstva, ale rovnako aj iní ľudia, o ktorých sa verejne vie, že ich život je v ťažkom rozpore s Evanjeliom a zjavne na tom nemienia nič meniť.

Príklad exkomunikovaných sú napríklad ľudia, ktorí vedome vykonali, dali si vykonať, alebo napomáhali, či povzbudzovali iných k vykonanému potratu, potom ľudia, ktorí formálne odpadli od katolíckej viery (dali sa "vypísať z Cirkvi") a pod.

- Kedy môžem prijímať pod "obidvoma spôsobmi"?

Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi po predbežnej katechéze okrem prípadov vymenovaných v bode č. 242 Všeobecných smerníc Rímskeho misála ordinári Slovenska povoľujú v zmysle toho istého bodu Smerníc aj v týchto prípadoch:

1. pri krste detí, ak je krst v omši, ich rodičom, krstným rodičom, starým rodičom a súrodencom s ich rodinami;

2. pri sobáši, ktorý je v omši, novomanželom aj ich rodičom, krstným rodičom, starým rodičom a súrodencom s ich rodinami, družbom a družiciam;

3. pri jubilejnej omši manželov: im aj ich deťom, rodinám detí a rodičom jubilujúcich manželov a ostatným príbuzným;

4. pri omši, ktorá sa slávi pre tieto menšie spoločenstvá: (napr. tých, čo spoločne slávia meniny); pri omši absolventov nejakého štúdia a pri ich výročných stretnutiach; pri životnom výročí (napr. 50, 60, 70, 75, 80, 85, 90. roku) pre jubilanta a jeho príbuzných; pri životnom výročí kňazov, rehoľníkov a rehoľníc; prítomným kňazom a rehoľníkom (ak necelebrujú) a rehoľníkom -bratom a rehoľniciam, aj ich príbuzným; pri omši za tých, čo odchádzajú z farnosti na určitý čas do nejakej služby (napr. regrúti), regrútom;

5. pri omši pomazania chorých chorým a prítomným. Ak by bolo prítomných veľa, vtedy len blízkym príbuzným chorých;

6. pri pohrebnej omši rodine zosnulého;

7. v omši pri požehnaní kalicha alebo obetnej misky darcom kalicha (obetnej misky) alebo tým, čo prinášajú tieto dary pri obetnom sprievode (pozri Rímsky pontifikál, s. 384, bod č. 14);

8. na Zelený štvrtok pri Večernej omši na pamiatku Pánovej večere tým, čo prisluhujú pri oltári: lektorom, akolytom. prednášateľom prosieb, prinášateľom obetných darov, spevákom a tým, ktorým celebrant umýval nohy;

9. pri kňaz. sväteniach, rehoľ. obliečok, a sľubov, pri primičnej sv. omši novokňaza rodičom, krstným rodičom, súrodencom s ich rodinami, starým rodičom a mimoriadnym dobrodincom novokňaza; pri jubilejných omšiach kňaza (25., 30., 40., 50., 60. výročie) a jeho príbuzným.

 

Okrem týchto prípadov a prípadov vyznačených v liturgických knihách kňazi nesmú svojvoľne dávať prijímanie pod obidvoma spôsobmi. Ak by sa vyskytli iné pastoračné zdôvodnené prípady, treba si pýtať povolenie od miestneho ordinára.

Pri svätom prijímaní pod obidvoma spôsobmi treba dbať na predpisy Rímskeho misála (body č. 244-252), zaistiť dôstojnosť, nábožnosť a vznešenosť obradu a vylúčiť nebezpečenstvo čo i len najmenšej neúcty.

Odporúča sa použiť spôsob prijímania, pri ktorom sa hostia namáča do kalicha, čím sa zvládnu praktické ťažkosti a lepšie sa zabezpečí povinná úcta voči tejto Sviatosti.
(Porov, pastiersky list a inštruktáž slov. biskupov a ordinárov o sviatostnom prijímaní z 11. 2. 1982.)

- Aké sú zaužívané "pravidlá" ohľadom pristupovania ku svätému prijímaniu?

1. Kán. 914 - Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí rozumu náležité pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.

2. Kán. 917 - Kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2. /tu ide o sväté prijímanie v nebezpečenstve života/.

3. Kán. 918 - Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom eucharistickom slávení; mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov.

4. Kán 919 - § 1. Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov.

§ 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi dva alebo tri razy najsvätejšiu Eucharistiu, môže niečo požiť pred druhým alebo tretím slávením, hoci ešte neuplynula jedna hodina.

§ 3. Tí, čo sú pokročilého veku a trpia nejakou chorobou, ako aj tí. ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v prechádzajúcej hodine niečo požili.

5. Kán. 920 - § 1. Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.

§ 2. Toto prikázanie sa musí splniť vo Veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.

6. Kán. 921, § 1. Veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, pochádzajúcom z akejkoľvek príčiny, majú sa posilniť na spôsob viatika.

§ 2. Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť prijímali.

§ 3. Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch.

- Koľkokrát denne môžem pristúpiť ku sv. prijímaniu?

Kán. 917 - Kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom
 slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2.

Kán. 921 - § 1. Veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, pochádzajúcom z akejkoľvek príčiny, majú
sa posilniť svätým prijímaním na spôsob viatika.
§ 2. Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli
v nebezpečenstve života, opäť prijímali.
§ 3. Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v
rozličných dňoch.

ZMYSEL: Normálne teda človek pristupuje k sv. prijímaniu vo svätej omši, na ktorej sa v ten deň zúčastňuje.

Mimo svätej omše je sv. prijímanie možné vtedy, ak sa človek nemôže na sv. omši nijako zúčastniť (omše sa neslúžia, je chorý a nemôže ísť na omšu do kostola).

Pokiaľ človek v ten istý deň už pristúpil ku sv. prijímaniu a potom sa zúčastňuje ešte ďalšej, druhej sv. omše, tak kvôli úplnosti účasti na slávení (pretože bez sv. prijímania je omša neúplná a dotyčný je skôr divák a svedok jej slávenia, než jej účastník) môže pristúpiť ku sv. prijímaniu aj pri tejto druhej omši, čiže už druhý raz za ten istý deň. Táto výnimka je tu len kvôli úplnej účasti na slávení Eucharistie. Preto nie je možné druhý raz za deň prijímať Telo Pánovo mimo sv. omše. Výnimkou je stav nebezpečenstva smrti - čiže niekto zomiera, alebo mu smrť hrozí (napríklad pred operáciou, ťažký zdravotný stav, ale napríklad aj záchranári, ktorí riskujú život a práve idú do riskantnej, život ohrozujúcej akcie). V tom prípade môže dotyčný prijať Najsvätejšiu Eucharistiu druhý, ba aj tretí raz za deň a to aj mimo svätej omše.

- Ako sa Cirkev stavia k ľuďom, ktorí po rozpade sviatostného manželstva uzatvorili druhé, iba civilné?
1. Rozvedení a znovusobášení veriaci sa nachádzajú v situácii, ktorá objektívne protirečí nerozlučnosti manželstva.
Kvôli vernosti Ježišovmu učeniu zostáva Cirkev pevne presvedčená, že manželstvo je nerozlučiteľné. Druhý vatikánsky koncil učí: “Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu” (Gaudium et spes, č. 48). Je preto zakázané “konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky” (FC 84). Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného manželstva a znehodnotili by náuku o nerozlučnosti manželstva.

 
2. Rozvedení a znovusobášení veriaci zostávajú členmi Božieho ľudu a musia cítiť Kristovu lásku a materskú blízkosť Cirkvi.
“Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť” (Familiaris consortio, č. 84). Vo svojom príhovore v roku 1997 Svätý Otec zdôrazňuje predovšetkým význam výchovy detí.

3. Ako pokrstení sú rozvedení a znovusobášení veriaci povolaní aktívne sa zúčastňovať na živote Cirkvi - v tej miere, do akej je to zlúčiteľné s ich objektívnou situáciou.
Táto norma nie je len čisto disciplinárnym nariadením, ktoré by Cirkev mohla zmeniť. Vychádza z objektívnej situácie, ktorá sama o sebe znemožňuje prístup ku svätému prijímaniu. Ján Pavol II. tento náukový základ vyjadruje nasledujúcimi slovami: “Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje.” K tomuto prvotnému dôvodu sa pridáva aj druhý, ktorý má viac pastoračnú podstatu: “Keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva” (Familiaris consortio, č. 84). 

4. Kvôli svojej objektívnej situácii nemôžu byť rozvedení a znovusobášení veriaci pripustení k svätému prijímaniu, a ani z vlastnej iniciatívy nemajú pristupovať k Pánovmu stolu.
“Veriaca osoba, ktorá dlhodobo spolunažíva more uxorio s osobou, ktorej nie je legitímnou manželkou alebo legitímnym manželom, nemôže pristupovať k Eucharistickému prijímaniu. Pastieri a spovedníci majú závažnú povinnosť napomenúť inak zmýšľajúcu osobu, že takýto úsudok svedomia je v otvorenom rozpore s náukou Cirkvi. Musia tiež pri vyučovaní pripomínať túto náuku všetkým veriacim, ktorí sú im zverení.” (List, č. 6). Je dôležité veriacim dobre vysvetliť zmysel tejto záväznej normy. Nejde tu o vylučovanie kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom alebo o diskrimináciu.
Typická námietka: komukoľvek sa odpustí, len rozvedeným sa neodpustí. To nie je pravda. Treba pripomenúť, že nielen rozvedení a znovuzosobášení sú hatení pristupovať k Eucharistii. Každý veriaci v stave tvrdošijného zotrvávania v podmienkach ťažkého hriechu je hatený. A aj samotné nezotrvávanie v pravde viery – teda upadnutie do bludu – je prekážkou v prijímaní sviatostí, pretože podľa sv. Ireneja je nevyhnutné, aby teologické myslenie bolo „zladené“, „v symfónii“ s Eucharistiou. Eucharistia „potvrdzuje a posilňuje teologické myslenie” . Problém znovuzosobášených nie je minulý hriech – ale prítomný objektívny hriešny stav, ktorý sú pobádaní zmeniť. 

5. Kvôli svojej objektívnej situácii nemôžu rozvedení a znovusobášení veriaci “preberať na seba isté druhy zodpovednosti v Cirkvi” (CCC 1650)
Takýmito sú: liturgické služby (lektor, mimoriadny vysluhovateľ Eucharistie), katechetické služby (učiteľ náboženstva, katechét detí, ktoré majú ísť na prvé sväté prijímanie alebo pristúpiť k sviatosti birmovania), členstvo v diecéznej alebo farskej pastoračnej rade. Nemožno tiež odporúčať, aby sa rozvedení a znovusobášení veriaci stávali svedkami pri uzatváraní sviatosti manželstva, i keď v tomto prípade neexistujú vnútorné dôvody, ktoré by im v tom bránili.

6. Ak rozvedení a znovusobášení veriaci žijú oddelene alebo ak žijú ako brat a sestra, môžu byť prijatí ku sviatostiam.
Každému je zrejmé, že toto riešenie je náročné, predovšetkým, ak ide o mladých manželov. Z toho dôvodu je tu veľmi dôležité múdre a otcovské doprevádzanie spovedníka, ktorý bude krok za krokom viesť veriacich, ktorí chcú žiť ako brat a sestra. V tomto ohľade by sa malo rozvinúť oveľa viac pastoračných iniciatív.

7. Rozvedení a znovusobášení veriaci, ktorí sú subjektívne presvedčení o neplatnosti ich predchádzajúceho manželstva, musia svoju situáciu usporiadať na vonkajšom fóre.
Spomína sa tu aj nové ustanovenie, ktoré poukazuje ešte lepšie na prekonanie právneho formalizmu: S hlbokým rešpektom pre ľudskú osobu, pridŕžajúc sa prirodzeného práva a oslobodiac procesné právo od každého právneho formalizmu, avšak rešpektujúc neopomenuteľné nároky spravodlivosti (v danom prípade dosiahnutie morálnej istoty a ochranu pravdy, ktorá sa tu týka priamo takej hodnoty, akou je sviatosť) [zákonodarca] ustanovil normy, na základe ktorých (por. kán. 1536 par. 2 a kán. 1679) samotné vyhlásenia stránok môžu predstavovať dostatočný dôkaz nulity, samozrejme tam, kde tieto vyhlásenia v zhode s okolnosťami danej kauzy poskytujú garanciu plnej dôveryhodnosti.

8. Rozvedení a znovusobášení veriaci nesmú nikdy stratiť nádej na dosiahnutie spásy.
Neprestáva milovať svojich synov a dcéry v zložitých manželských situáciách a zároveň s nimi nesie aj ich ťažkosti a bolesti; sprevádza ich s materinským srdcom a utvrdzuje ich vo viere, že nie sú vylúčení z prameňa milosti, ktorá očisťuje, osvecuje, premieňa a privádza k večnej spáse.
V tomto zmysle sú nádherné neskoršie úvahy a vyjadrenia pápeža Benedikta, ktorý predstavuje nádhernú špiritualitu pre týchto veriacich, špiritualitu založenú na láske k ukrižovanému (viď vkontexte.sk).
 
(Juraj Vittek, 2014)

V praxi sa bežne stretávame s odsudzovaním ľudí, žijúcich v tomto stave. Ale ako hovorí Ježiš: Nesúďte a nebudete súdení. Preto takýto postoj odsudzovania, pohŕdania, či vyvyšovania sa nad takýchto ľudí je Katolíckej cirkvi cudzí a u opravdivých katolíkov sa s ním isto nestretneme...

Trpiaci Kristus objíma zvláštnym spôsobom tieto osoby a je s nimi v komunikácii iným spôsobom a môžu sa cítiť objaté ukrižovaným Kristom, ktorý padá na zem a zomiera a trpí za nich, s nimi. Ako je dôležité, aby farár alebo farská rodina dali týmto ľuďom pocítiť, že z jednej strany musíme rešpektovať nerozlučnosť sviatosti a z druhej strany to, že milujeme týchto ľudí, ktorí trpia aj za nás. A musíme aj trpieť s nimi, pretože dávajú dôležité svedectvo. … oto utrpenie nie je iba fyzickým a psychickým súžením, ale i utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve. Myslím, že ich utrpenie, ak je skutočne vnútorne prijaté, je pre Cirkev darom. Je potrebné, aby vedeli, že práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.” (Jozef Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI.)

- Existuje "cirkevný rozvod"? ""Uzavreté a dokonané manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, okrem smrti,“ dosvedčuje nerozlučnosť manželstva Kódex kanonického práva (KKP). Možnosť rozvodu cirkevné právo nepripúšťa.

O čom sú teda procesy manželskej nulity a z akých dôvodov možno vyhlásiť katolícke manželstvo za neplatné?

Manželstvo je v Katolíckej cirkvi považované za inštitút ustanovený Bohom, ktorý vniká raz a navždy. Možnosť rozvodu, v civilnom zmysle slova, preto v Cirkvi de facto neexistuje. „Rozvod je chápaný ako ukončenie jestvovania manželského zväzku, teda ako niečo, čo konštituuje novú právnu situáciu muža a ženy, ktorí boli manželmi a v jednom momente nejaká autorita svojím výrokom spôsobila, že prestali byť manželmi,“ hovorí pre Postoy.sk cirkevný právnik Tibor Hajdu.

Manželstvo uzavreté pred Cirkvou však môže vyhlásiť cirkevný súd za neplatné, ak pri jeho uzatváraní nebola dodržaná niektorá z určených podmienok." (postoy.sk)

Inými slovami: Manželstvo kvôli určitej "chybe" pri jeho uzatváraní vlastne nikdy nebolo platne uzavreté a teda vlastne nejestvuje, ani nikdy nejestvovalo.

Dôvody, pre ktoré by mohlo byť manželstvo vyhlásené za neplatné:

Čo môže spôsobiť nulitu manželstva? Podľa zákonov katolíckej Cirkvi jestvujú tri základné dôvody neplatnosti manželstva:

• prítomnosť manželskej zneplatňujúcej prekážky,
• nedostatočný manželský súhlas,
• nezachovanie predpísanej formy uzatvorenia manželstva.

Manželských zneplatňujúcich prekážok je podľa Kódexu kánonického práva dvanásť.

  • Prvou je nedostatočný vek. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku života nemôžu platne uzavrieť manželstvo (kán. 1083).
  • Druhou prekážkou je predchádzajúca a trvalá impotencia niektorého z partnerov (kán. 1084).
  • Ďalšou prekážkou k uzavretiu platného manželstva je trvanie zväzku predchádzajúceho manželstva (kán. 1085).
  • Štvrtou prekážkou je, keď je jedna zo stránok nepokrstená (kán. 1086).
  • Piatou prekážkou je prijatie sviatosti posvätného rádu, teda prijatie diakonátu so sľubom celibátu, presbyterátu, alebo episkopátu (kán. 1087).
  • Šiestou prekážkou je verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte (kán. 1088).
  • Ako siedmu prekážku uvádza kódex únos alebo násilné zadržiavanie ženy za účelom sobáša (kán. 1089).
  • Ďalšiu prekážku vytvorí ten, kto so zámerom uzavrieť manželstvo spôsobí smrť manželskej stránke osoby, s ktorou sa chce sobášiť, alebo vlastnej manželskej stránke (kán. 1090).
  • Deviatou prekážkou je pokrvenstvo, ktoré prekáža platnému uzavretiu manželstva v priamej línii vždy a v bočnej línii do štvrtého stupňa (kán. 1091). Vo štvrtom stupni bočnej línie sa nachádzajú bratanec so sesternicou.
  • Manželskou prekážkou je aj švagrovstvo, ale len v priamej línii (kán. 1092).
  • Na jedenástom mieste uvádza kódex prekážku verejnej mravopočestnosti, ktorá vzniká z neplatného manželstva alebo z verejného konkubinátu a zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom a pokrvnými príbuznými ženy a obrátene (kán. 1093). Muž by neplatne uzavrel prípadné neskoršie manželstvo s matkou alebo dcérou ženy, s ktorou žil napr. vo verejne známom konkubináte.
  • Poslednou dvanástou prekážkou je zákonné príbuzenstvo, ktoré vzniká adopciou a platí vždy v priamej línii a v druhom stupni bočnej línie (kán. 1094). Adoptovaný muž si teda nemôže zobrať za manželku nikoho v priamej línii a ani svoju adoptívnu sestru.

V prípade manželských zneplatňujúcich prekážok majú miestny ordinári, v našich podmienkach diecézny biskupi a generálni vikári, moc dišpenzovať od prekážok, ktoré sú cirkevného práva, teda stanovil ich cirkevný zákonodarca a nie sú vyhradené Apoštolskej stolici (kán. 1078 § 1). Apoštolskej stolici je vyhradená dišpenzácia od prekážky pochádzajúcej z prijatia sviatosti posvätného rádu, z doživotného sľubu čistoty v rehoľnom inštitúte (kán. 1078 § 2) a prekážka pochádzajúca z vraždy manželského partnera (kán. 1090). Samotný kódex stanovuje, že nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii a v druhom stupni bočnej línie (kán. 1078 § 3). To znamená, že od prekážky pokrvenstva už v treťom stupni bočnej línie by bolo možné dišpenzovať. Ďalej treba povedať, že prekážka vyplývajúca z impotencie, z trvajúceho zväzku, pokrvenstva v priamej línii (totiž napr. medzi otcom a dcérou, alebo matkou a synom), sa pokladajú za prekážky Božieho prirodzeného práva a žiadna cirkevná ľudská vrchnosť od nich nemôže dišpenzovať, musia len zaniknúť a tak sa otvorí cesta k novému manželstvu. V našich podmienkach používajú miestni ordinári svoju moc dišpenzovať pravdepodobne najčastejšie v prípade, keď sa jedná o manželstvo kresťana katolíka s osobou nepokrstenou. Také manželstvo bez predchádzajúcej dišpenzácie od prekážky by tiež nebolo platne uzavreté, ale prekážka rozdielneho náboženstva je prekážka pozitívneho cirkevného práva a tak príslušná cirkevná vrchnosť môže od nej dišpenzovať.

Druhým dôvodom neplatnosti uzavretia manželstva môže byť nedostatočný manželský súhlas.

  • Nedostatočný súhlas dáva ten, kto nemá dostatočné užívanie rozumu (kán. 1095 bod 1),
  • kto si nevládze uvedomiť, čo sú základné manželské práva a povinnosti (kán. 1095 bod 2),
  • kto nie je schopný vziať na seba podstatné manželské záväzky (kán. 1095 bod 3). Neberie sa do ohľadu len určitá nedokonalosť alebo nezrelosť, ale skutočná neschopnosť, ktorá je zvyčajne dôsledkom psychickej slabosti.
  • Nedostatočný súhlas dáva aj ten, kto sa mýli vo vlastnosti osoby, ktorú vlastnosť chcel priamo a zásadne (kán. 1097 § 2),
  • ďalej ten, kto bol podvedený za cieľom získať jeho manželský súhlas ohľadom určitej vlastnosti svojho partnera (kán. 1098).
  • Požadovanú dokonalosť postráda aj manželský súhlas človeka, ktorý si myslí, že manželstvo nie je väzba na jedného človeka na celý život a tak sa rozhodne pre manželstvo (kán. 1099),
  • a kto skutočný manželský súhlas iba predstiera a vo svojom vnútri vylučuje (kán. 1101 § 2) buď opravdivé uzatvorenie samotného manželstva, alebo vylučuje niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, čiže jednotu (manželstvo s jedným partnerom) alebo nerozlučiteľnosť (manželstvo na celý život), alebo niektorí z jeho podstatných prvkov, čiže výlučnú manželskú vernosť (dobro vernosti), alebo otvorenosť pre splodenie dieťaťa (dobro dieťaťa), alebo posvätnosť manželského zväzku (sviatostnú hodnosť manželstva).
  • Za neplatný sa pokladá manželský súhlas toho, kto si položil určitú zásadnú podmienku pred uzatváraním manželstva a tá nebola splnená (kán. 1102 § 2)
  • a kto uzatvára manželstvo pod nátlakom a z veľkého strachu a volí si manželstvo jedine ako únik spod násilného pôsobenia zvonka (kán. 1103 ).

Tretím možným prameňom nulity manželského zväzku môže byť nedodržanie predpísanej formy uzatvárania manželstva. Pre kresťanov katolíkov jestvuje predpísaná forma uzatvárania manželstva, ktorá, ak nie je dodržaná, spôsobí pred Cirkvou nulitu manželského zväzku. K predpísanej forme patrí najprv prítomnosť zákonného predstaviteľa Cirkvi a dvoch svedkov. Zákonný predstaviteľ Cirkvi, ktorým je zvyčajne miestny farár, musí vyžiadať a v mene Cirkvi prijať od sobášiacich sa stránok prejav manželského súhlasu (kán. 1108). Iný kňaz môže účinkovať pri uzatváraní manželstva ako zákonný predstaviteľ Cirkvi len v prípade, keď ho k tomu delegoval miestny ordinár diecézy alebo miestny farár. V prípade, že nie sú splnené tieto podmienky, uzatvorenie manželstva kresťana katolíka treba pokladať za neplatné.

V praxi sa ukazuje, že najčastejším dôvodom nulity manželstva býva nedostatočný manželský súhlas. Prípady neplatnosti manželstva pre nedišpenzovanú zneplatňujúcu manželskú prekážku alebo pre nedodržanú predpísanú formu uzatvárania manželstva sú pomerne zriedkavé.

Kresťan katolík nemôže uzatvoriť platne druhé manželstvo počas trvania prvého manželského zväzku. Ak by sa však zistilo, že jestvujúce spolužitie dvoch partnerov nie je platným manželským zväzkom, vtedy sa hovorí o domnelom manželstve, ktoré navonok snáď vyzeralo ako manželstvo, ale v skutočnosti ním nebolo. Ak si niektorý z manželov uvedomí, že jeho manželstvo je neplatné, môže ho urobiť platným odstránením prípadnej prekážky a obnovením manželského súhlasu. V prípade, že ďalšie spolužitie nie je možné, po zhodnom vyhlásení neplatnosti manželstva cirkevným súdom na dvoch stupňoch súdneho pojednávania môže potom každý z domnelých manželov uzatvoriť skutočné manželstvo s iným partnerom.

Pripomeňme však jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Treba totiž rozlišovať medzi manželstvami nešťastnými a manželstvami neplatnými. Nie všetky nešťastné manželstvá sú aj manželstvami neplatne uzavretými. Nešťastnými sa mohli stať z rozličných dôvodov, na pozadí ktorých stojí zvyčajne neovládnutá ľudská slabosť. Sú to mimoriadne bolestné a smutné skutočnosti. Môže sa však na druhej strane stať, že na začiatku niektorého z nešťastných manželských spolužití bolo naozaj neplatné uzavretie manželstva.

Niekoľko podrobností:

Ak chceme skúmať manželstvo, či bolo platne uzavreté, treba ho skúmať v týchto záležitostiach:

Neplatnosť manželstva môže byť zapríčinená nielen chýbajúcim manželským súhlasom, ale aj rôznymi okolnosťami, ktoré vplývajúc na rozum alebo vôľu, obmedzujú súhlas podstatným spôsobom.

Neschopní uzavrieť manželstvo sú:

  • tí, ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu - ochorenia nervovo-mozgové schizofrénia, chronický alkoholizmus, omámený narkotikom, epilepsia, vážne chorý na základe syfilisu. Dôležité pre platnosť manželstva je, či sa snúbenec vo chvíli uzavretia sobáša nachádzal v stave, ktorý – následkom nedostačujúceho používania rozumu – znemožnil vyjadrenie platného manželského súhlasu. Po dokázaní psychickej choroby pred a po uzavretí manželstva, pripúšťa sa, že táto choroba v utlmenom štádiu existovala aj vo chvíli uzavierania manželstva.
  • tí, ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku ohľadne podstatných manželských práv a povinností - psychóza, hystéria, paranoja, otravy alkoholom. Najnovšia právne veda Rímskej Róty poukazuje na takéto rôzne druhy psychopatických a neurotických porúch, ktoré spôsobujú nedostatok rozpoznávacieho úsudku.
  • ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva - homosexualita, transsexualita, nymfománia, sadizmus, masochizmus, fetišizmus, narcizmus, exhibicionizmus,pedofília, nekrofilía, zoofília. Samotná vôľa prijať záväzky nestačí. Musí existovať aj schopnosť ich vykonávať. Právna veda Rímskej Róty berie do úvahy medzi hľadanými príčinami citovú nezrelosť.. Takáto nezrelosť znemožňuje nadviazanie medziosobných vzťahov v manželstve. Neschopnosť vziať na seba podstatné záväzky manželstva sa riadi istými vlastnosťami. Generálne sa menujú okruhy incapacitas: neschopnosťťažká, neschopnosť predchádzajúca, trvalá a absolútna. Neschopnosť predchádzajúca hovorí o tom, že bola aktuálna už v čase pred sobášom. Podľa mienky niektorých autorov a tiež auditorov Roty, toto hodnotenie je potrebné pre tvrdenie, že incapacitas vystupovala v samom momente uzatvorenia manželstva a teda ovplyvňuje prijatie podstatných záväzkov manželstva. Zástancovia tejto mienky jednoznačne prijímajú názor, že neschopnosť treba prijať za predchádzajúcu tiež vtedy, ak vystupuje po uzavretiu manželstva, ale pochádza z existujúcej príčiny – in actu primo proximo – v momente uzatvorenia manželstva. V tom momente existuje už všetko, čo sa zakladá na existujúcom incapacitas. Patologické hráčstvo: Porucha spočíva v častých opakovaných epizódach hráčstva, ktoré prevládajú na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt a záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu riskovať svoje zamestnanie, veľmi sa zadĺžiť klamať alebo porušovať zákon, aby získali peniaze alebo unikli plateniu dlhov. Postihnutí popisujú intenzívne popudy ku hre, ktoré možno len veľmi ťažko ovládať spolu so zaujatými myšlienkami a predstavami hrania okolností, ktoré túto činnosť sprevádzajú. Toto zaujatie a nutkanie sa často zvyšuje v dobách, keď je život stresujúci. K diagnostickému vodidlu patrí trvale sa opakujúce hráčstvo, ktoré pokračuje a často aj narastá napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom ako je schudnutie, narušené rodinné vzťahy a rozkol osobného života.
    Nedostatok potrebného minima vedomostí o podstate manželstva: minimum vedomostí musí zahrňovať uvedomenie si toho, že manželstvo je trvalým spoločenstvom vytvoreným mužom a ženou, zameraným na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.

Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.

  • Súhlas je neplatný, ak tá vlastnosť, ktorú snúbenec zvlášť požaduje a zásadne ju chcel, je s danou osobou tak úzko spojená, že pri jej nedostatku, osoba je považovaná za inú osobu.
  • Omyl spôsobený podvodom: omyl sa musí týkať vlastnosti osoby existujúcej v čase uzavretia manželstva, vlastnosť snúbenca, v ktorej nastal omyl, musí mať veľkú váhu, ťažko narúšajúcu manželské spolunažívanie, musí mať podstatný vplyv na vyslovenie manželského súhlasu oklamanou osobou, omyl musí vzniknúť následkom podvodného zvedenia za cieľom vylúdenia manželského súhlasu, inak nespôsobuje neplatnosť manželstva.

Kto pozitívnym úkonom vôle vylučuje samo manželstvo, podstatný prvok, podstatnú vlastnosť - uzaviera ho neplatne.

  • Podstatné prvky manželstva sú dobro manželov, plodenie a výchova detí. Kde právo úzkeho spoločenstva života je výhradami obmedzené, alebo vážne zmenšené, tam sa manželstvo neuskutočňuje. / jedna stránka požaduje od druhej, aby bývala inde a aby sa raz za mesiac stretali za účelom manž. úkonu -manželstvo je neplatné, pretože sa vopred vylučuje úplné sebadarovanie vo svojom plnom rozsahu.
  • Podstatným prvkom je manželská vernosť. Vylúčenie vernosti si netreba mýliť s vylúčením podstatnej vlastnosti akou je manželská jednota. Vernosť je vylúčená vtedy, keď manželské práva nie sú odovzdané výlučne tej jednej stránke, alebo keď niekto si vyhradzuje právo na mimomanželské vzťahy. Ale samotné predvídanie, že nie vždy budú schopní zachovať sľúbenú vernosť, nespôsobuje neplatnosť manželstva. Cudzoložstvo aké sa dosťčasto vyskytuje v živote manželov ničí manželskú lásku, ale neničí manželský zväzok. Cudzoložstvo nie je totiž dôvodom pri súde, že vernosť vopred bola vylúčená. Vylúčenie vernosti možno predpokladať v prípade, keď jedna manželská stránka - po uzavretí manželstva - udržuje stály predmanželský kontakt s inou osobou.
  • Podstatný prvok: právo na manželské úkony. Neplatne uzaviera manželstvo ten, kto to robí so zámerom úplne vylúčiť prirodzené spolužitie. Pozitívne vylúčenie detí môže nastať aj vtedy, keď manželia síce súhlasia s prirodzeným spolužitím, ale pri tomto spolužití zabraňujú vzniku života.
  • Podstatné vlastnosti manželstva: jednota a nerozlučiteľnosť - Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť. Ide teda o vylúčenie dobra jednoty alebo dobra nerozlučiteľnosti. Vylúčenie jednoty môže nastať len v polygamickom systéme. Nerozlučiteľnosť manželstva vylučuje ten, kto si vopred vyhradzuje uzavretie manželstva s jasným zámerom rozísť sa, napríklad v prípade, keby sa manželstvo ukázalo nešťastným. Rozhodujúcu rolu zohráva aj v tomto prípade úmysel toho, kto simuluje a tento úmysel netreba si mýliť s omylom ohľadom nerozlučiteľnosti manželstva.

Nemožno uzavrieť manželstvo s podmienkou vzťahujúcou sa na budúcnosť: Už samotný fakt, že niekto si kladie takúto podmienku, robí manželstvo neplatným, bez ohľadu nato, či sa podmienka splní alebo nie. V súčasnosti každá podmienka - dovolená, či nedovolená – nezávisle od jej predmetu, ak sa týka len budúcnosti, spôsobuje neplatnosť manželstva. Zostala zachovaná norma bývalého práva – podmienky vzťahujúce sa na minulosť a prítomnosť: Manželstvo je platné alebo nie, podľa toho, či sa tá podmienka splní, či nie vo chvíli uzavretia manželstva: uzavriem s tebou manželstvo, ak si panna. Pre dovolenie takejto podmienky sa v súčasnosti vyžaduje povolenie miestneho ordinára – písomné. Východné právo nepripúšťa žiadnu podmienku.

Manželstvo uzavreté pod nátlakom, alebo z veľkého strachu – je neplatné.

  • Strach musí byť vyvolaný vonkajšou príčinou, čiže musí pochádzať od iného človeka.
  • musí byť veľký, vyvolávajúci vážnu obavu, zapríčinený ťažkým zlom, ktoré morálne pôsobí na snúbenca. Sila zla a z neho plynúci strach musí byť tak veľký, že môžu vyľakať normálneho človeka
  • následkom takého strachu musí byť uzavretie manželstva ako jediné východisko z nátlakovej situácie. Zvláštny druh veľkého strachu je nátlak vyvolaný úctou. Borsini tvrdí: Strach môže byť aj nepriamy. Kto trpí týmto strachom, nie je slobodný, pretože je nútený, ale inými úmyslami. Aktívny subjekt strachu je priamou príčinou strachu a nepriamou príčinou manželstva. Má sa za to, že ide o neplatný zväzok zakaždým, kedy si snúbenec volí manželstvo len preto, aby sa vyhol hrozbám a zlu nejakej osoby. Nechce vlastne manželstvo, hľadá len únik pred zlom.

Manželské prekážky - porov. vyššie

Napadnutie platnosti manželstva

V prípade, že pochybujete o platnosti svojho manželstva a chcete ho napadnúť na cirkevnom súde, konzultujte najprv svojho farára a následne (ak je pochybnosť opodstatnená) súdneho vikára našej diecézy, Mons. Jaroslava PECHU.

Čo má obsahovať žalobný spis? (kan. 1504 CIC)

  • spis musí vyjadrovať, pred ktorým sudcom sa kauza uvádza, čo sa žiada a od koho sa žiada
  • uviesť o aké právo a aspoň všeobecne o aké skutočnosti a dôkazy na presadenie toho, čo sa tvrdí, sa žalobca opiera.
  • byť podpísaný žalobcom alebo jeho zástupcom s uvedením dňa, mesiaca a roka, ako aj miesta, kde žalobca alebo zástupca bývajú alebo ktoré si sami určili na prijímanie spisov.
  • uviesť trvalé alebo prechodné bydlisko pozvanej stránky

Dokumenty, ktoré je potrebné priložiť k žiadosti:

  • krstný list žiadateľa – žiadateľky
  • krstný list odporcu – odporkyne
  • sobášny list z farského úradu
  • kópiu rozsudku o civilnom rozvode
  • odporúčanie miestneho farára
  • iné dokumenty alebo listiny, ktoré žiadateľ - žiadateľka považuje za dôležité predložiť súdu (kópie overené farským úradom)

(Diecézny cirkevný súd v Žiline - upravené)

- Čo znamená nápis "20 + C + M + B + 17", napísaný na veraje domu pri jeho posviacke na Zjavenie Pána? Je to (okrem číslic letopočtu) skratka latinského textu "Christus Mansionem Benedicat!" - v preklade: "Nech Kristus žehná tento dom!" Skomolením sa to niekde zmenilo na GMB a stotožnilo s (hypotetickými) menami mudrcov od Východu, Gašparom, Melicharom a Baltazárom.
- Ako a kedy môžem získať novembrové odpustky a k čomu sú dobré? Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci.
Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.
Okrem týchto odpustkových úkonov sa žiada splniť tri obvyklé podmienky - porov. nasledujúci bod hneď za týmto textom!
- Čo sú to odpustky a ako sa dajú získať?

ČO SÚ ODPUSTKY A ČOHO SA TÝKAJÚ?

KKC 1471 Učenie o odpustkoch a ich praktizovanie sa v Cirkvi tesne viaže s účinkami sviatosti pokánia. "Odpustky sú odpustením časného trestu za hriechy pred Bohom, ktorých vina už bola odpustená. Toto odpustenie náležite pripravený veriaci dosiahne za určitých stanovených podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou autoritou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení, ktorý nadobudol Kristus a svätí. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú čiastočne alebo celkom od časných trestov za hriechy. Odpustky sa môžu aplikovať za živých alebo za mŕtvych.

Odpustky sa dotýkajú časného následku hriechu. Aby sme to lepšie pochopili:

Predstavte si, že človek začne holdovať alkoholu a svojej rodine spôsobuje veľké zlo. Alkoholizmus a ubližovanie sú hriechom (a ubližovanie aj zločinom). Na základe toho môže byť človek odsúdený na vysťahovanie z domu a nútene odlúčený od svojej rodiny. Ak mu rodina ale odpustí, smie sa zase vrátiť domov. Stále sú tu ale následky jeho ubližovania a jeho vlastný alkoholizmus. Ani jedno, ani druhé nebolo samotným odpustením vymazané. Až keď manžel absolvuje protialkoholické liečenie a začne abstinovať, manželka a deti sa podrobia účinnej psychoterapii, až potom budú odčinené aj následky hriechu, ktorý už dávno predtým zanechali a ktorý je už dávno predtým aj odpustený.

Úprimná ľútosť, pokánie a sviatosť pokánia sa týkajú odpustenia hriechov. Ešte však ostávajú následky hriechu, ktoré treba uzdraviť a napraviť. A práve týchto následkov už odpustených hriechov sa týkajú odpustky. Niekedy v profánnej literatúre sa o odpustkoch hovorí ako o "predávaní odpustenia hriechov" a podobne. Z uvedeného je nám jasné, že podobné tvrdenie nie je dôkazom ničoho, iba neinformovanosti toho, kto ho tvrdí...

AKO ODPUSTKY "FUNGUJÚ"?

KKC 1472 Aby sme pochopili túto cirkevnú náuku a prax, treba si uvedomiť, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nám odníma spoločenstvo s Bohom, a tým nás robí neschopnými večného života, ktorého strata sa nazýva "večným trestom" za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj ľahký, zapríčiňuje nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očisťovanie tak tu na zemi ako aj po smrti, v stave, ktorý nazývame očistec. Toto očisťovanie oslobodzuje od takzvaného "časného trestu" za hriech. Oba tieto tresty sa nemajú chápať ako nejaký druh pomsty, ktorú Boh ukladá zvonku, ale ako čosi, čo vyplýva zo samej povahy hriechu. Obrátenia, ktoré pochádzajú z vrúcnej lásky, môže dosiahnuť úplné očistenie hriešnika, takže už niet nijakého trestu.

KKC 1473 Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa má snažiť, aby trpezlivým znášaním utrpení a skúšok každého druhu, a keď príde deň, pokojným čelením smrti, prijímal tieto časné tresty za hriech ako milosť. Má sa snažiť, aby sa skutkami lásky a milosrdenstva, ako aj modlitbou a rozličnými skutkami pokánia úplne zbavil "starého človeka" a obliekol si "nového človeka".

Podstatou fungovania odpustkov je zmena života smerom k láske k Bohu, láske k ľuďom, k dôvere v Boha a smerom k odvahe znášať aj potupu a prenasledovanie pre Meno Ježiša Krista. Takýto život v spojení s Božou milosťou a Božou láskou, ktortú Boh zadarmo udeľuje v odpustkoch každému, kto tak robí, postupne uzdravuje a očisťuje kresťana, ktorému Boh jeho hriechy odpustil, aj od ich následkov.

JE TOTO OČISTENIE NUTNÉ?

Ak Nebo je dokonalým životom, založeným na dobre, slobode a láske, potom určite. Tak, ako alkoholik, alebo narkoman, alebo mafián nemôže žiť šťastným a bezproblémovým životom bez toho, aby tento svoj hriech nielen zanechal, ale aj rozviazal putá, ktorými ho spútava (napr. túžba mafiánov pomstiť sa mu) a uzdravil jeho následky (závislosť na pití, na droge), tak aj Nebo vyžaduje nielen odpustenie, ale aj uzdravenie. To prvé sa získava okamžite, keď svoj hriech zanecháme a poprosíme Boha s ľútosťou o odpustenie. To druhé musí byť postupne očistené a uzdravené. To je dôvod jestvovania očistca.

AKO ZÍSKAŤ ODPUSTKY?

ÚPLNÉ ODPUSTKY:

7. Na získanie úplných odpustkov treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostnú spoveď, sväté prijímanie a modlitbu na úmysel Svätého Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému.
Ak chýba táto dispozícia alebo ak sa nesplnia tri uvedené podmienky, možno získať iba čiastočné odpustky.
8. Tri uvedené podmienky sa môžu splniť niekoľko dní pred vykonaním predpísaného dobrého skutku alebo po ňom; vhodné je však, aby sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca boli vykonané v ten istý deň ako skutok obdarený úplnými odpustkami.
9. Jednou sviatostnou spoveďou možno získať viaceré úplné odpustky; ale jedným svätým prijímaním a jednou modlitbou na úmysel Svätého Otca možno získať iba jedny úplné odpustky.
10. Podmienka, ktorá zahrňuje modlitbu na úmysel Svätého Otca, sa celkom spĺňa, keď sa recituje na úmysel Svätého Otca raz Otče náš a Zdravas'; každému veriacemu sa však dáva možnosť pomodliť sa akúkoľvek inú modlitbu podľa osobnej zbožnosti a oddanosti voči Rímskemu Veľkňazovi.

(Z apošt. konštitúcie Indulgentiarum doctrina z 1. januára 1967)

ČIASTOČNÉ ODPUSTKY:

7. Na získanie úplných odpustkov treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostnú spoveď, sväté prijímanie a modlitbu na úmysel Svätého Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému.
Ak chýba táto dispozícia alebo ak sa nesplnia tri uvedené podmienky, možno získať iba čiastočné odpustky.11. Veriaci, ktorý nábožne používa nejaký kňazom riadne požehnaný predmet (kríž, ruženec, škapuliar, medailu), môže získať čiastočné odpustky.

(Z apošt. konštitúcie Indulgentiarum doctrina z 1. januára 1967)

  • RADIKÁLNA ZMENA ŽIVOTA - ako vidieť, získanie úplných odpustkov je je možné len vtedy, ak sa človek úplne a radikálne zriekne každého hriechu. Je to vlastne ono vnútorné pokánie, ktoré je podmienkou ich odpustenia:

KKC 1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie celého nášho srdca k Bohu, skoncovanie s hriechom, zavrhnutie zla spolu s odporom ku zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahrnuje túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca je sprevádzané spásonosnou bolesťou a zármutkom, ktoré cirkevní Otcovia nazývali animi cruciatus (trýzňou ducha), compunctio cordis (skrúšenosťou srdca).

Okrem toho je potrebné vykonať:

  • ODPUSTKOVÝ ÚKON, ktorým navonok toto svoje odhodlanie radikálne zmeniť život a vynaložiť na to aj svoju námahu, dokazujeme navonok. Kedysi napríklad boli takýmito úkonmi púť do Ríma, či Jeruzalema (pešo, v nebezpečenstvách, číhajúcich po ceste, to nebola žiadna maličkosť, ako sú dnešné pohodlné zájazdy autobusom, či lietadlom). Inokedy to mohlo byť darovanie značného obnosu peňazí na diela Evanjelia, v prospech Cirkvi, alebo chudobných, podobný odpustkový úkon vidíme už v Písme u Zacheja: "Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne." (Lk 19,8). Pojem "značný" sa vždy líši od človeka k človekovi, ako hovorí aj Písmo: "Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie." (Lk 21,3n). Vzhľadom na to, že tento skutok je len symbolickým znakom hlbokého vnútorného obrátenia, prameniaceho z pokánia, je dnes tendencia uprednostňovať skutky menej náročné.

  • SPOVEĎ A PRIJÍMANIE - súvisia s pokáním a odpustením hriechov (spoveď ako zavŕšenie vnútorného pokánia v zmysle KKC 1431). Po takomto obnovení Zmluvy s Bohom (zrušenej hriechom) sa táto potom slávi v Eucharistii ako znak a znamenie skutočného návratu človeka k Bohu.

  • MODLITBA NA ÚMYSEL SV. OTCA - okrem iného symbolicky vyjadruje aj návrat späť, do Cirkvi a prijatie jej života, poslania, cieľov a jej zápasu za svoj - čo sa, samozrejme, neobmedzuje len na túto modlitbu!

NIEKTORÉ ODPUSTKOVÉ ÚKONY: Viac informácii nájdete v nasledovnej publikácii.

- Môžem jesť v piatok mäso?

Pôstna disciplína schválená na 8. zasadaní Konferencie biskupov ČSFR v Brne dňa 20. januára 1992 pre všetky diecézy

§ 1 - Popolcová streda a Veľký piatok sú dňami zdržovania sa mäsitých pokrmov a pôstu.

§ 2 - Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Veriaci v tieto dni konajú pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov:

(1) zdržovanie sa mäsitého pokrmu,

(2) skutok nábožnosti: účasť na svätej omši alebo krížová cesta alebo bolestný ruženec,

(3) čítanie Svätého písma trvajúce aspoň 10 minút,

(4) skutok lásky k blížnemu: návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých alebo hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám a pod.,

(5) zrieknutie sa sledovania televíznych programov (okrem správ) alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné sebazaprenie.

 

Kán. 1245 CIC - Pri zachovaní práva diecéznych biskupov, o ktorom sa hovorí v kán. 87, farár môže z oprávneného dôvodu a podľa predpisov diecézneho biskupa v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia alebo ich zameniť za iné nábožné skutky; a to môže urobiť aj predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, vo vzťahu k vlastným podriadeným a iným, ktorí sa vo dne v noci zdržiavajú v dome.

 

ZMYSEL: Tak, ako nedeľa je dňom spomienky na Ježišovo zmŕtvychvstanie, piatok je dňom spomienky na Jeho utrpenie a smrť na kríž. Tak, ako nedeľu nie je možné prežívať bez obrovskej radosti, nie je možné pripomínať si v piatok viac než inokedy cenu, ktorou za ňu zaplatil Ježiš Kristus bez toho, aby sa nás to tiež vnútorne nedotklo. Vonkajším znakom bolesti, ktorou súcitíme s Ježišovým utrpením a smrťou je aj to, že sa v tento deň, úplne prirodzene a pochopiteľne, nevenujeme zábave, ani oslavám... Naopak, "skutkom pokánia", ktorý robíme, viac než inokedy aj my pracujeme na tom, aby sme zomreli sebe a všetkému, čo nás spútava a zotročuje a aby sme tak, súc pochovaní s Kristom, s Ním stále viac vstávali k novému Životu.

"Kresťan vidí pôst nie ako nejaký disciplinárny vrtoch Cirkvi, ktorý má človeka oberať o radosť. Keď niekomu umrie mama, otec, manžel či manželka, alebo dieťa, kto by vtedy mal chuť tancovať, výskať, skákať, radovať sa, hodovať? Isto nikto normálny, čo má srdce, cit. Piatkový pôst je pre veriaceho kresťana uvedomením si, že za mňa niekto umiera na kríži. Boží Syn kvôli mne umiera, a ja budem hodovať, tancovať alebo sa zabávať?" ()

- Čo znamená "pôst" na Popolcovú stredu a Veľký piatok?

Pôstna disciplína schválená na 8. zasadaní Konferencie biskupov ČSFR v Brne dňa 20. januára 1992 pre všetky diecézy

§ 1 - Popolcová streda a Veľký piatok sú dňami zdržovania sa mäsitých pokrmov a pôstu.

 

Čo presne sa myslí pod oným "pôstom" nám pomôže pochopiť:

 

1. "Pôst sa má zachovať na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Zákon zdržiavania sa zakazuje požívanie mäsa, nie však vajec, mliečnych výrobkov a živočíšneho tuku. Zákon pôstu zaväzuje k jednému jedlu počas dňa, ale nezakazuje sa trochu najesť ráno a večer pridržiavajúc sa pritom miestnych schválených zvykov ohľadom kvality a kvantity." (Pavol pp. VI., apoštolská konštitúcia Paenitemini zo 17. februara 1966)

 

2. Podrobnejšie to rozvíja Alexander Spesz v knihe Katolícka mravouka z roku 1948, kde píše (a my sa tým môžeme užitočne inšpirovať):

"Spočíva v tom, že človek iba raz denne sa naje dosýta, ráno a večer však niečo zje, zachovávajúc miestne osvedčené zvyky čo do množstva a akosti jedál. Pritom možno obed zameniť za večeru.

Obed, pri ktorom môže sa človek najesť dosýta, možno začať už o 11. h., a to podľa ktoréhokoľvek času. Avšak čas nevzťahuje sa na podstatu príkazu. Preto z rozumnej príčiny obed by sa mohol zameniť za raňajky, večera za obed. Obed bez všetkej príčiny možno zameniť podľa kánonu za večeru. Tu sa bral ohľad na krajiny, kde obed je vlastne večer (Anglicko atď.) Obed môže sa predĺžiť až na dve hodiny, ba môže sa ešte viac predĺžiť, ak sa podávajú v tento čas iba ľahšie jedlá (ovocie, zákusky atď.) a keď sa človek zriekne večere, čo po takej hostine naozaj nie je ťažko zachovať. Obed však musí byť súvislý. Nie je dovolené bez príčiny ho prerušiť, lebo takto by sa mohly zjesť dva obedy, ktoré sa zakazujú. Prerušiť obed na pol hodiny je bez všetkého dovolené, lebo tým morálna jednota nie je prerušená. Prerušiť obed na hodinu bez príčiny je všedným hriechom, z dostatočnej príčiny nijakým hriechom. Prerušiť obed na dve hodiny je ťažkým hriechom, ak čiastky (chody) by urobily dva úplné obedy. Množstvo pokrmu na obed nie je ustálené. Jeden potrebuje viac, druhý menej, aby sa nasýtil. Pravda, pritom treba zachovať prirodzenú miernosť. Ak niekto cez deň dva razy sa najedol dosýta, či už hriešne alebo nehriešne, môže sa už aj tretí raz riadne nasýtiť, lebo v ten deň nemôže už zachovať prísny pôst. Avšak ak na raňajky sa najedol dosýta, na obed môže si zajesť iba značne menej, aby v ten deň mohol zachovať prísny pôst. Kto však na raňajky a na obed len niečo zjedol, má právo večer sa najesť dosýta.

Na raňajky povoľujú autori asi 60 gramov, t. j. značne menej ako inokedy, keďže nie každý vie odhadnúť množstvo podľa gramov. Iná norma je: množstvo na raňajky spolu s večerou nesmie sa rovnať obedu, keď je dovolené najesť sa dosýta.

Na večeru možno zjesť asi 240 gramov, ak pokrm nie je príliš výživný (múčniky, zemiaky, zelenina), asi 150 gramov, ak je pokrm veľmi výživný (vajcia) a asi 300 gramov v severných krajoch. Ak by to však nestačilo a niekto by pocítil závrat, oslabenie a nemohol by konať svoje povinnosti, môžu sa tieto množstvá zvýšiť. Iná norma: značne menej ako obyčajne, alebo večera s raňajkami nesmie sa rovnať obedu, keď sa človek môže najesť dosýta. Na vianočnú vigíliu, ktorá sa u nás slávi aj rozličnými jedlami (huby varené v kapustnici, opekance, med s oblátkami), zo zvyku možno si však dovoliť aj dva razy také množstvo.

Okrem týchto termínov možno prijať iba tekutinu, teda víno, pivo, pálené, čiernu kávu, nie však mlieko, čokoládu, kakao, ovocné šťavy, ktoré sa považujú viac za pokrmy, keďže sú väčšmi výživné ako obyčajné tekutiny. Avšak aby tekutina neškodila, dovolené je niečo si zahryznúť (chlieb, pečivo atď.). Pravda, nesmie sa to robiť toties quoties (kedykoľvek ľubovoľne). Ináč zákon sa stane iluzórny.

Prísny pôst zaväzuje každého veriaceho, ktorý dovŕšil 21 rok svojho veku až po začatý 60. rok. Ak teda niekto dovŕši 21 rokov v deň pôstu, je povinný postiť sa iba od polnoci nasledujúceho dňa. Kto však dovŕšil svoj 59. rok v deň pôstu, je oslobodený iba od polnoci nasledujúceho dňa.
Príkaz v ťažkej látke zaväzuje pod ťažkým hriechom. Ťažká látka je tá, ktorá sa vyrovná dvom obedom, nech sa už hromadí hocikedy a hocijakým spôsobom, lebo menšie dávky cez deň požité sa spoja, ako to vysvitá z 29. vety Alexandra VIII.

Od priameho pôstu sú vo všeobecnosti oslobodení tí, ktorí bez vážnej ťažkosti nemôžu pôst zachovať:

1. chorí, rekonvalescenti, slabí, tehotné ženy, dojky, trpiace periódou, chudobní, stravujúci sa po domoch;
2. ťažko pracujú telesne, či už ich práca je nevyhnutná alebo aspoň užitočná, ak trvá väčšiu čiastku dňa. Teda sú oslobodení ťažko pracujúci roľníci, kováči, drevorubači, ale nie krajčíri, iba ak by z pôstu pocítili ťažkosť, ťažko pracujúce služobníctvo, napr. keď kope, sváža zbožie atď. Taktiež sú oslobodení tí, ktorí 4—5 hodín idú pešky alebo dlhší čas na bicykli. Ak sa vezú na voze, sedia na koni, potrebujú deň alebo aj viac, aby boli oslobodení. Kto cestuje železnicou alebo autom, zpravidla nie je oslobodený, keďže obyčajne toto cestovanie nevyčerpá. Ak by však niekto zo skúsenosti vedel, že má s tým vážne ťažkosti, bol by oslobodený.
3. Ťažko pracujúci duševne, ak práca je potrebná, užitočná a trvá väčšiu čiastku dňa. Teda sú oslobodení profesori, ktorí nielen prednášajú, ale vytrvale študujú, učitelia, ktorí až 5—6 hodín denne vyučujú, žiaci stále študujúci.

Ak v týchto prípadoch sa vyskytne vážna pochybnosť, či niekto je oslobodený alebo nie, môže mať za to, že nie je povinný postiť sa, keďže neistý zákon nezaväzuje.

Ak príčina oslobodzujúca od zdržovania sa mäsitého pokrmu alebo i od pôstu nie je dostačujúca, treba žiadať dišpenz. Nielen miestny ordinár, ale aj farár môže v jednotlivých prípadoch a zo spravodlivého dôvodu dišpenzovať od tohto prikázania vlastných jednotlivých veriacich alebo aj jednotlivé rodiny, a to aj mimo svojho územia a na svojou území aj cudzincov. Také dôvody sú: sobáš, pohreb atď. Ordinár môže dišpenzovaf aj celú diecézu a tým skôr jednu obec, ak tam je veľký nával ľudu."

- Je možné mať cirkevný sobáš aj inde, ako v kostole, napríklad pod holým nebom a podobne? Biskupský úrad v Banskej Bystrici vydal dňa 13. 1. 2012 pod číslom 21/2012 k tejto otázke nasledovné usmernenie:

 

"Prvoradým miestom sobáša pre katolíckeho veriaceho je jeho farský kostol.
V inom kostole alebo kaplnke možno sláviť manželstvo len s dovolením miestneho ordinára alebo farára (porovnaj kán. 1118 § 1).

Na inom vhodnom mieste môže dovoliť slávenie manželstva len miestny ordinár (porovnaj kán. 1118 § 2).

Na území Banskobystrickej diecézy sa nachádzajú viaceré „atraktívne" hradné, zámocké či kaštieľne kaplnky, v ktorých sa vo všeobecnosti sobášiť nepovoľuje.
V jednotlivých prípadoch je možné takéto povolenie udeliť po preskúmaní konkrétnych okolností miestnym farárom. Odporúčam však sláviť sviatosť manželstva vo farskom kostole a nie v iných kaplnkách z dôvodov uspokojenia rôznych ľudských predstáv.

Čo sa týka slávenia sobáša na profánnom mieste mimo kostola či kaplnky, slávenie manželstva môže dovoliť len miestny ordinár (porovnaj kán. 1118 § 2). Keďže každá farnosť disponuje posvätným miestom kultu - kostolom, sobáš v obradnej sieni či na inom profánnom mieste nepovoľujem."

Celý text odpovede

- Je možné mať v kostole civilný (nesviatostný) sobáš? Dňa 10 februára 2012 sa na základe žiadosti o civilný sobáš v kostole sv. Kataríny v Banskej Štiavnici vyjadril biskupský úrad v Banskej Bystrici pod číslom 337/1/2012 nasledovne:

"Kostol sv. Kataríny v Banskej Štiavnici je vo vlastníctve Rímskokatolíckej cirkvi. Tento kostol je sakrálnym priestorom. ... existujú určité axiómy, ktoré Cirkev musí rešpektovať ako základ svojej existencie. Medzi tieto axiómy patrí aj slovo „sacrum“ a kult na to naviazaný. Z tohto dôvodu nedovoľujeme civilný sobáš v cirkevnom priestore, ktorým je Kostol sv. Kataríny."

- Aký význam má pôstne obdobie a ako ho prežívať?

SLOVAMI SV. PETRA CHRYZOLÓGA, biskupa, učiteľa Cirkvi, 5. storočie:

"Tri veci, bratia, tri veci podopierajú vieru, prehlbujú nábožnosť a udržujú čnosť: modlitba, pôst a milosrdenstvo. O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva. Modlitba, milosrdenstvo a pôst: tieto tri veci sú jedno a navzájom si dávajú život.

Lebo dušou modlitby je pôst a životom pôstu milosrdenstvo. Nech ich nik netrhá, nedajú sa oddeliť. Kto má z nich len jedno, alebo kto ich nemá súčasne, nemá nič. Preto kto sa modlí, nech sa aj postí, a kto sa postí, nech sa zmilúva. Nech počuje prosebníka, kto chce, aby jeho počuli, keď bude sám prosiť. Kto si nezatvára sluch pred prosebníkom, otvára si sluch Boží.

Ten, kto sa postí, má vedieť, čo je pôst; má mať súcit s hladujúcim, kto chce, aby mal Boh súcit s ním, keď je hladný; nech sa zmilúva, kto očakáva milosrdenstvo; kto hľadá láskavosť, nech ju sám preukazuje; kto chce dostať, nech dáva. Je zlý prosebník, kto pre seba požaduje, čo odopiera inému. Človeče, ukáž, aké milosrdenstvo si zaslúžiš; čiže ako chceš, v akej miere chceš a ako rýchlo chceš dosiahnuť milosrdenstvo, tak rýchlo, v takej miere a tak sa aj ty zľutúvaj.

Preto čo sme pohŕdaním stratili, nadobúdajme pôstom. Pôstom obetujeme svoje duše, lebo nemáme nič lepšie, čo by sme mohli Bohu obetovať, ako potvrdzuje aj prorok, keď hovorí: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“ Človeče, obetuj Bohu svoju dušu, prinášaj obetu pôstu ako čistú a svätú obetu, živú žertvu, ktorá zostane aj tebe a bude patriť aj Bohu. Kto toto nedá Bohu, nebude mať výhovorky, lebo nemôže nemať, kto sa sám daruje.

Ale aby toto bolo milé, musí byť pri tom milosrdenstvo. Pôst nevzklíči, ak ho nebude zavlažovať milosrdenstvo. Ak vyschne milosrdenstvo, vyschne aj pôst. Čím je dážď pre zem, tým je pre pôst milosrdenstvo. Aj keď si ten, kto sa postí, zošľachťuje srdce, očisťuje telo, vykoreňuje neresti a sadí čnosti, ak neprivedie prúdy milosrdenstva, ovocie zberať nebude."

HISTORICKÉ POZADIE A SÚVISLOSTI:

Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst. Je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. V Rímskokatolíckej cirkvi sa pôstna príprava na Veľkú noc začína tzv. Popolcovou stredou. Je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou. Tento rok pripadá na 22. februára. V tento deň, ktorý je dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu, kňaz alebo diakon robípopolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v evanjelium!“.

Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale ajostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom
rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sanahradilo značením na čelo.

Gréckokatolíci (byzantského obradu), ktorí sa pridržiavajú gregoriánskeho kalendára, začínajú Veľký štyridsaťdňový pôst o dva dni skôr ako rímskokatolíci (latinského obradu). Svätá štyridsiatnica sa začína už v pondelok a trvá do piatku pred Lazárovou sobotou. Do štyridsiatich dní pôstu počítajú gréckokatolíci aj soboty a nedele (zatiaľ čo rímskokatolíci nedele nepočítajú). Pôst je obdobím, keď sa má veriaci usilovať o obrátenie, zmenu zmýšľania, má rozjímať nad svojím životom, plakať nad svojimi hriechmi. Na rozjímanie a sprítomnenie Kristovho spásonosného utrpenia je vyhradený až Veľký týždeň. Tieto skutočnosti sa odrážajú aj v bohoslužobnom živote byzantskej cirkvi - v stredy a piatky sa slúži liturgia vopred posvätených darov. Pri nej sa veriacim rozdeľujú vopred posvätené eucharistické dary; bohoslužba nemá anaforu (eucharistický kánon) ani premenenie svätých darov. Je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou v byzantskom obrade. Zároveň, na rozdiel od liturgie sv. Jána Zlatoústeho či sv. Bazila Veľkého, obsahuje mnoho kajúcich prvkov - najmä hlbokých poklôn.

Z histórie:

V Učení Dvanástich apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1 - 2-dňový pôst (alebo 40-hodinový pôst) pred krstom a 2 - 3-dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40-dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386). Číslo 40 malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným vystúpením (Mk 1,12; Mt 4, 1-11), 40 dní pokrývala
voda zem počas potopy sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinaj, 40 dní putoval prorok Eliáš k jaskyni na vrchu Horeb, kam k nemu prišiel Boh a podobne.

Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len jedenkrát denne. Okrem toho boli sprísnené aj abstinenciou, t.j. úplným zdržiavaním sa požívania niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky (maslo, syry). Terajšie predpisy týkajúce sa pôstu a postenia sa boli zavedené v roku 1966 apoštolskou konštitúciou Poenitemini.

Pôstne obdobie trvá v Rímskokatolíckej cirkvi od Popolcovej stredy do Veľkonočnej nedele. Zahŕňa šesť pôstnych nedieľ. Prvá pôstna nedeľa (tohto roku 26. februára) sa ešte donedávna nazývala Quadragesima (grécky tesserakostes, t.j. 40 dní pred Veľkou nocou).

Začiatkom 5. storočia sv. Maximus, turínsky biskup, zaviedol trojtýždňovú predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali: Septuagesima (70. deň pred Veľkou nocou - táto nedeľa bola u nás známa pod menom „Deviatnik“), Sexagesima (60. deň) a Quinquagesima (50. deň). Spolu so 40-dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu, symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) vytvoril pre tieto dni osobitné prosebné modlitby. Pápež Alexander III. (1159-1181) nariadil, aby sa spev „Alleluja“ – podobne ako v 40-dňovom pôstnom období – nahradili invokáciou Laus tibi Domine, Rex aeternae gloriae (Chvála Ti Kriste, Kráľ večnej slávy). V roku 1969 boli tieto liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu nedieľ „cez rok“.

Zdroj: Archív TK KBS

PÔSTNA DISCIPLÍNA KATOLÍCKEJ CIRKVI V PRAXI:

Popolcovou stredou sa začína pre kresťanov katolíkov pôstne obdobie. Cirkevný zákonník, ktorý vydal pápež bl. Ján Pavol II. v roku 1983 (je platný doteraz), nás učí ako máme prakticky žiť svoju vieru, svoje náboženské presvedčenie v rôznych okolnostiach života. Učí nás aj o zmysle a význame pôstnej disciplíny v našom živote.

Základné rozlišovanie

Ján Pavol II. v cirkevnom zákonníku rozlišuje „dni pokánia“ a tu patrí každý piatok počas celého roka, ako aj pôstne obdobie (kán. 1250), potom „pôst“, ktorý treba zachovať na popolcovú stredu a veľký piatok katolíkmi, ktorí dovŕšili 18. rok veku a neprekročili 60. rok veku (kán. 1251); a napokon je to „zdržanie sa mäsitého pokrmu“, ktorý majú zachovať všetci katolíci, ktorí dosiahli 14. rok veku a to každý piatok a na popolcovú stredu (kán. 1251-52). Žiada sa však dodať, že k prežívaniu dni pokánia, pôstu i zdržiavania sa mäsitého pokrmu, treba primerane vychovávať aj tých, ktorí ešte nie sú vo svedomí viazaní pôstnou disciplínou a tu treba mať na myslí najmä mladých ľudí. Je to dôležité o to viac, že zložitosť súčasného spôsobu života, zvlášť stravovanie sa v rôznych stravovacích zariadeniach, skôr privádza k zabúdaniu či nerešpektovaniu pôstnej disciplíny a nie k jej napomáhaniu.

Posvätné obdobie

Cieľom pôstnej disciplíny je to, čo hovorí sám názov: držať samého seba v disciplíne pôstom, resp. pokáním a tak v konečnom dôsledku posväcovať seba. Preto vlastne aj Ján Pavol II. v spomínanom cirkevnom zákonníku z roku 1983 hovorí o dňoch pokánia, že je to „posvätné obdobie“ čiže obdobie určené k posväteniu človeka. Preto, ak sa katolík postí, chce sa očistiť na duši (ale vlastne robí dobre aj svojmu telu, lebo zdravý pôst prospieva aj ľudskému telesnému zdraviu), ak sa katolík zdržiava mäsitého pokrmu chce si uctiť Pána Ježiša, ktorý zomrel za našu spásu (všimnime si vegetariánov alebo iných, ktorí redukujú mäsitú potravu na maximum z dôvodov svojho telesného zdravia a z úcty k svojmu telu, napr. pre štíhlu líniu). My pôstnou disciplínou, na prvom mieste si ctíme Pána Boha, aj keď vieme, že to, čo slúži Pánu Bohu na slávu, je dobre aj pre nás ľudí, pre našu dušu i telo. Pôstnou disciplínou chceme sa viac pripodobniť Pánu Bohu a umožniť mu, aby prebýval v nás svojou milosťou, svojou prítomnosťou, aby sme boli my sami „chrámom Ducha Svätého“.

Štyri slová

Ostáva nám ešte úloha ozrejmiť štyri slová. V slovenčine často namiesto pôstnej disciplíny používame slovo „pokánie“. Toto je teda prvé slovo, ktoré si chceme vysvetliť. Je to od slovesa „kájať sa“, „ľutovať“, „robiť dobrotu“. A naozaj, ak konáme pokánie, koríme sa pred Bohom, klaniame sa Bohu, ľutujeme všetko zlé, čo sme urobili a usilujeme sa zmeniť: odstrániť zlo a konať dobro.

V gréčtine sa pokánie vyjadruje slovom „metanoia“, čo znamená premena, obrátenie sa. Tým sa chcem povedať, že skutkami pokánia sa odvraciame od Zlého a prinavraciame sa k Bohu v pokore a s ľútosťou.

V latinčine sa pokánie vyjadruje slovom „paenitentia“, čo je odvodené od slova „poena“ čiže trest. Aj to je veľmi výstižné: sami a dobrovoľne si ukladáme určité obmedzenia (v jedení, obliekaní, prežívaní rôznych foriem zábav a pod.), aby ste sa v duši stíšili, usporiadali si životné hodnoty správnym spôsobom (napr. aby sme nemilovali viac psíka, než človeka alebo aby sme nemilovali viac seba, než Pána Boha).

A napokon je tu ešte slovo „disciplína“ (pôstna). Toto slovo mnohí nemajú v obľube, lebo im pripomína to, že sa majú obmedzovať, kontrolovať v mravnom živote. Avšak nechápu, že toto slovo je odvodené od latinského slova „discipulus“ a to znamená v slovenčine „učeník“. Preto ak zachovávame pôstnu disciplínu, aj to je jeden z mnohých spôsobov, ktorými ako učeníci nasledujeme svojho Učiteľa Pána Ježiša.

Záver

Zmysel pôstnej disciplíny, ktorú začneme prežívať intenzívnejšie v pôstnom období od popolcovej stredy, je nielen hlboko náboženský, pretože nás zbližuje s Bohom a posväcuje, ale aj hlboko ľudský, lebo sleduje aj tie čisté, mravné a človeku i ľudstvu skutočne prospešné potreby, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať ako málo príťažlivé, no v skutočnosti sú výsostne dôležité: prispievajú k našej sebadisciplíne, sú prospešné aj nášmu zdraviu, telesnej i duševnej kondícii. Nech nám Pán Boh dá odvahu i silu, aby sme pôstnu cirkevnú disciplínu aj dôsledne i radostne prežívali.

Mottom pôstneho obdobia je excelentný duchovný záujem vyjadrený slovami, ktoré klerik vyslovuje pri udeľovaní popolca: “Kájajte sa a verte evanjeliu” alebo “Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš”.

Autor: Ján Duda @ 16:52 20/02/2012

Aké koncerty, či iné podujatia a za akých podmienok môžu byť v priestoroch kostola? LITURGICKÁ KOMISIA KONFERENCIE BISKUPOV SLOVENSKA sa k tomuto vyjadrila smernicou z dňa 18. mája 2012 č. 63/2012LK, ktorej citujeme:

Kostoly sú predovšetkým miestom, kde sa zhromažďuje Boží ľud. Úvodné poznámky Obradu posvätenia kostola a oltára ďalej objasňujú: „Ľud zhromaždený v spoločenstve s Otcom, Synom a Duchom Svätým tvorí cirkev, čiže Boží chrám, vybudovaný zo živých kameňov, v ktorom sa Otcovi vzdáva úcta v Duchu a pravde. Právom sa teda od najstarších dôb slovom „ecclesia“ označuje tiež budova, v ktorej sa kresťanské spoločenstvo schádza na počúvaní Božieho slova, na spoločnej modlitbe, prijímaní sviatostí a slávení Eucharistie.“ (Rímsky pontifikál, Obrad posvätenia kostola, I.1)

Preto sa kostoly nemôžu považovať za bežné „verejné“ priestory, ktoré sú k dispozícii pre zhromaždenia akéhokoľvek druhu. Sú to miesta posvätením alebo požehnaním trvale vyhradené pre bohoslužbu.

Kongregácia pre Boží kult ponúka aj dôvod pre striktné dodržiavanie posvätnosti kostolov: „V spoločnosti sužovanej zhonom a hlukom, ako je to predovšetkým vo veľkých mestách, sú kostoly miestom vhodným na to, aby tu ľudia v tichu alebo v modlitbe nachádzali pokoj duše alebo svetlo viery. To bude možné len vtedy, ak si kostoly zachovajú svoju identitu. Ak sa budú kostoly používať na iné účely ako na tie, ktoré sú im vlastné, nastane nebezpečenstvo, že prestanú byť znamením kresťanského tajomstva. To prinesie väčšiu alebo menšiu škodu pre výchovu k viere a pre náboženské cítenie Božieho ľudu, ako pripomínajú Pánove slová: «Môj dom má byť domom modlitby» (Lk 19,46).“ /Kongregácia pre Boží kult, List predsedom konferencií biskupov De concertibus in ecclesiis, 5.11.1987, čl. 5, Notitae 24 (1988) 3/

Súčasný Kódex kánonického práva sa o používaní posvätných miest vyjadruje v kánone 1210 nasledovne: „Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže z prípadu na prípad dovoliť iné použitie, nepriečiace sa však posvätnosti miesta.“

Je teda v kompetencii ordinára miesta rozhodnúť, či sa môže kostol môže výnimočne použiť na inú aktivitu ako Boží kult, ale len v tom prípade, ak sa to neprieči posvätnosti miesta. Konkrétne smernice Apoštolská stolica v tejto veci vydala iba pokiaľ ide o organizovanie koncertov v kostoloch. Tu sa jasne stanovuje, že na takých koncertoch môže zaznieť len hudba liturgická alebo náboženská, čo musí jasne vyplývať z jej pôvodného určenia a obsahu (ako napr. diela, ktoré sa dnes už pri liturgii nehrajú, ale boli pre liturgiu pôvodne skomponované; hudba a spevy, ktoré sú inšpirované Svätým písmom alebo sa vzťahujú na Boha, Pannu Máriu alebo svätých). /porov. Kongregácia pre Boží kult, List predsedom konferencií biskupov De concertibus in ecclesiis, 5.11.1987, čl. 8-9, Notitae 24 (1988) 3/

Uvedené normy nabádajú na svedomité zachovávanie posvätnosti kostolov, čo je dôležité osobitne dnes, keď aj samotný Boží kult je ohrozovaný sekularizáciou a profanizáciou. Kostol je posvätným miestom aj vtedy, keď sa v ňom nekoná bohoslužba. Medzi našimi obydliami je kostol domom Božím a znamením jeho prebývania medzi nami.

podpísaný + Mons. Stanislav Stolárik, predseda Liturgickej komisie KBS