KRESŤANSTVO KRÁTKO A STRUČNE

Kresťanstvo ako ho vidí Božie slovo,

Kto je to "katolík" (definícia)?

 

KRESŤANSTVO AKO HO VIDÍ BOŽIE SLOVO

 

·        AKÝ je cieľ kresťanstva?

o   Čo si [Boh] v ňom [v Kristovi] predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. (Ef 1,9-10 SSV)

·        AKÝ má toto zjednotenie v Kristovi zmysel?

o   Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 6,23 SSV)“

o   Ako mňa [Krista] poslal živý [Boh] Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. (Jn 6,57 SSV)

o   Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život (1Jn 5,12 SSV)

·        KDE sa toto zjednotenie s Kristom deje?

o   Jeho [Krista] ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. (Ef 1,22-23 SSV)

·        KDE nájdem túto Cirkev?

o Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu (Mt 16,18 SSV)

o „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu. (Ef 2,20-22 SSV)“

·        AKO sa môžem aj ja pripojiť ku Kristovmu Telu - Cirkvi?

o   Boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo (1Kor 12,13 SSV)

o   Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe [Eucharistie] (1Kor 10,17 SSV)

·        ČO musím urobiť potom, aby som bol opravdivou súčasťou Cirkvi a nebol v nej len "navonok"?

o   Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! (Kol 3,14 SSV)

o   Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” Druhé je toto: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet. (Mk 12,30-31 SSV)“

·        ČO je to láska?

o   Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov. (1Jn 3,16 SSV)

·        NIE je možné byť kresťanom aj bez takejto radikálnej lásky?

o   Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata. ... My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti. (1Jn 3,10.14 SSV)

·        ČO je podmienkou toho, aby som mohol takto milovať?

o   Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.  Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.  Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.  (Gal 5,24-26 SSV)“;  Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. (Rim 6,6-7 SSV)“;  Milovaní, prosím vás ako cudzincov a pútnikov: zdŕžajte sa telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši (1Pt 2,11 SSV)“; "Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. (Kol 3,1-3 SSV)";  Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14,33 SSV)

o   Ale oni nad ním [Diablom, svetom] zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť (Zjv 12,11 SSV)

·       JE niečo tak radikálne pre človeka vôbec možné? Dá sa to?

o   Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn? (1Jn 5,4-5 SSV)“;  Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. (Flp 4,12-13 SSV)“;  A nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila! (Neh 8,10 SSV)“

·        BEZ ČOHO sa mi to ale nikdy nepodarí?

o   Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Jn 15,4n SSV)

o   Kto ostáva v ňom [v Kristovi], nehreší; kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal... nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. (1Jn 3,6; 5,18 SSV)

·        PODĽA ČOHO spoznám, že už naozaj milujem bratov a sestry v Cirkvi?

o   Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. (1Kor 12,26-27 SSV); Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti (Rim 12,10 SSV)“; „zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. (Flp 2,2-3 SSV)“; „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. (Gal 6,2 SSV)“; „Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného. (1Kor 10,24 SSV)“; „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! (Ef 4,31-32 SSV)“;  „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. (1Kor 13,4-7 SSV)

·        PODĽA ČOHO spoznám, že už naozaj milujem môjho Boha Ježiša Krista?

o   Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca. ... Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Oni sú vykúpení z ľudí ako prvotiny Bohu a Baránkovi. V ich ústach sa nenašla lož: sú bez škvrny. (Zjv 14,1.4n SSV)“

·        KEDY je táto moja jednota Lásky s Kristom zavŕšená?

o   Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista (Flp 3,8 SSV)

o   Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život (gr. „duša“, môže znamenať život, ale aj samého seba, svoje na seba zamerané túžby, svoje ego, imidž, životný štýl,...) pre mňa, nájde ho (Mt 16,25 SSV)

 

 

 KTO JE TO "KATOLÍK"?
(alebo ako definuje katolíka samotná Katolícka Cirkev)

Možno nás to prekvapí, ale existuje oficiálna a veľmi presná definícia kresťana-katolíka. Nájdeme ju v Katechizme Katolíckej Cirkvi a znie takto:

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.

(KKC 837)

Čo presne nám táto definícia hovorí?

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, čo…

Všetci kresťania na celom svete majú nejakú formu spoločenstva s Katolíckou Cirkvou, pretože užívajú niečo z jej „vlastníctva“: niečo z jej viery, niečo z jej praxe (napríklad modlitba), čítajú jej Písmo Sväté a podobne. Preto ako katolíci hľadíme na ostatných kresťanov – pravoslávnych, protestantov,… ako na odlúčených bratov, ktorí v niečom s nami spojení sú, ale v niečom nie, lebo niečo z toho, čo nám náš Pán Ježiš Kristus zanechal, už odmietajú a neprijímajú – napríklad pápežský primát, učiteľský úrad, niektoré či dokonca všetky sviatosti,… a namiesto toho často popridávali rôzne svoje ľudské náuky a názory, ako ono Lutherovo sola fide, sola scriptura, sola gratia, alebo rôzne „zjavenia“ ako Kniha Mormón a podobne. Podobajú sa teda členom rodiny, ktorí z rodiny utiekli: v niečom s rodinou stále spojení sú, ale v niečom už nie, nežijú s ňou už, prinajmenšom nie naplno a namiesto toho si našli niečo iné, odlišné.

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení – táto veta označuje katolíkov, teda ľudí, ktorí naplno a bezvýhradne prijímajú všetko to, čo nám Ježiš Kristus odovzdal  a využívajú to na dosiahnutie tých cieľov, ku ktorým nás Kristus povoláva a o ktorom Cirkev vyučuje: „Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti“ (KKC 1024). Sú teda naplno včlenení do Katolíckej Cirkvi a môžu tak vďačne a hrdo niesť označenie plnej príslušnosti ku Kristovi, ktorým sa kresťania označujú už od samých počiatkov kresťanstva: kresťan-katolík.

Drží ma tu postupnosť kňazov od samotného stolca apoštola Petra, ktorému Pán po zmŕtvychvstaní zveril úlohu živiť Jeho ovce, až po súčasný zbor biskupov. A nakoniec ma tu drží samotný názov „katolícka“, ktorý, nie bez dôvodu, náleží iba tejto Cirkvi, takže žiaden heretik, hoci by sa všetci chceli nazývať „katolíckymi“, sa neodváži ukázať pútnikovi, ktorý sa ho spýta, ako sa dostane ku katolíckemu kostolu, cestu k svojej bazilike, alebo domu.

(sv. Augustín)

majú Kristovho Ducha

Cirkev nie je organizácia, ale Telo Kristovo, Živý Kristus. Človek nemôže byť súčasťou Cirkvi inak, ako „implantovaním“ do skutočného a živého Krista a to mocou Ducha Svätého: „Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom“ (KKC 1129). Preto Božie slovo hovorí: „Vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“ (Rim 8,9 SSV).

Ak sme takto Duchom včlenení do Krista, potom sme sa stali „nielen kresťanmi, ale Kristom“ (sv. Augustín). Preto „pokrstení si „obliekli Krista““ (KKC 1227).

a prijímajú celé jej zriadenie

Ježiš Kristus vytvoril svoju Cirkev ako organizmus a vtlačil mu istú základnú štruktúru, ktorá Cirkev robí Cirkvou: úrad Petra (čiže pápeža, námestníka Kristovho, porov. Jn 21,15-17) a úrad apoštolov (porov. Mt 28,16-20), čiže biskupov. Táto Cirkev, vedomá si svojej autority (Mt 16,19; 18,18), potom ďalej dotvárala túto štruktúru (porov. napr. ustanovenie diakonov v Sk 6,3nn).

Toto je jediná Kristova Cirkev... ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli... Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním“ (KKC 816).

S touto Cirkvou je každý katolík povinný zachovávať jednotu: „Veriaci sú zaviazaní aj svojím spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou“ (c. 209 §2 CIC) – a to veľmi konkrétne: „Aké sú tieto zväzky jednoty? Nadovšetko je to láska, „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14). Ale jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva: vyznávanie jedinej viery prijatej od apoštolov; spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí; apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum Ordinis), ktoré udržiava bratskú svornosť Božej rodiny“ (KKC 815).

Odmietať toto Kristom ustanovené zriadenie Cirkvi znamená odmietať samotnú Cirkev a spoločenstvo s ňou, pretože Cirkev nemôže existovať mimo tohto zriadenia, čiže schizma: „schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení“ (KKC 2089).

a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy

Aby sme dosiahli cieľ, ktorým je naše zbožštenie sa v Bohu (porov. KKC 460), vystrojil Kristus svoju Cirkev primeranými nástrojmi, vďaka ktorým sa sama Cirkev všeobecnou sviatosťou spásy: „Cirkev je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“. Prvým cieľom Cirkvi je teda byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Keďže spoločenstvo medzi ľuďmi má korene v zjednotení s Bohom, Cirkev je aj sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. V nej sa táto jednota už začala, lebo zhromažďuje ľudí „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9). Cirkev je zároveň „znakom a nástrojom“ plného uskutočnenia tejto jednoty, ktorá má ešte len prísť“ (KKC 775). „Ako sviatosť je Cirkev Kristovým nástrojom. V jeho rukách je „nástrojom vykúpenia všetkých“, „všeobecnou sviatosťou spásy“, prostredníctvom ktorej Kristus „zjavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom“. Cirkev „je viditeľným plánom lásky Boha k ľudstvu“, ktorý chce, „aby celé ľudské pokolenie utvorilo jeden Boží ľud, splynulo v jedno Kristovo telo a bolo vybudované v jeden chrám Ducha Svätého““ (KKC 776).

Byť katolíkom teda znamená poznať, prijímať a hojne využívať všetky tieto nástroje a prostriedky spásy: Božie slovo, spoločenstvo, modlitbu, prostriedky askézy a všetko ostatné, čo v Cirkvi existuje, obzvlášť ale sviatosti, ktoré sú konaním samého Krista a prostredníctvom ktorých sa naše zbožštenie sa v Kristovi naozaj uskutočňuje: „Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum. … V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy, ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista, ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“ (KKC 774).

a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom

Cirkev je Telo Kristovo – Telo, o ktorom Ježiš hovorí: „Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám (Lk 24,39 SSV). Cirkev Katolícka je pokračujúce trvajúce vtelenie Ježiša Krista, ktorý je prítomný tu na svete telesne a hmatateľne v podobe a Tele Cirkvi.

Táto Cirkev je telom, organizmom, ako o nej hovorí Písmo: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy (1 Kor 12,27 SSV) a On [Kristus] ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov,  12 aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela,  13 kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4,11-13 SSV).

Nie je možné byť zjednotený s viditeľnou Cirkvou, ktorá je viditeľným a trvajúcim Vtelením Krista na zemi – a teda so samým Kristom, ktorý Cirkvou je a ona je Jeho Telom – inak, než v tomto jej viditeľnom organizme viditeľnými a konkrétnymi zväzkami a putami. „Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil“ (Sv. Gregor Veľký); „Ježiš Kristus a Cirkev, to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém“ (Sv. Jana z Arcu); „Ten, čo pozerá na Cirkev, pozerá priamo na Krista, ktorý stvárňuje sám seba a očakáva svoj vzrast ustavičným pridávaním spasených ľudí“ (Sv. Gregor Naziánsky); „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku“ (sv. Cyprián).

zväzkami vyznania viery

Mať Kristovho Ducha s veľkým „D“ vyžaduje mať aj Kristovho ducha s malým „d“, čiže Kristovo zmýšľanie, ako hovorí Písmo: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5 SSV). Slovami Katechizmu. „Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom. Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad“ (KKC 1709). Nebolo by totiž možné byť včlenenými do Krista a pritom nebyť Kristom, nebyť Jeho súčasťou, údom, orgánom Jeho Tela a teda nemať Jeho zmýšľanie, nežiť Jeho život a nekonať Jeho skutky.

To ale nie je možné bez poznania pravdy a bez poznania Kristovho zmýšľania. Kristovou Pravdou je práve viera Cirkvi v zmysle istej, spoľahlivej a Bohom garantovanej informácie, ktorú Kristus zveril svojej Neveste Katolíckej Cirkvi, aby ju vyučovala a spoľahlivo odovzdávala ďalej:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal.  17 Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.  18 Ježiš pristúpil k nim a povedal im: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.  19 Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého  20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,16-20 SSV).

Preto je „Cirkev živého Boha stĺp a opora pravdy (1 Tim 3,15 SSV).

Ježiš povolal apoštolov … Daroval im Ducha Svätého a rozposlal ich do celého sveta ako svojich splnomocnených vyslancov. V rodiacej sa Cirkvi boli zárukou jednoty. Svoje poslanie a splnomocnenie odovzdali ďalej vkladaním rúk svojim nástupcom, biskupom. Tak je to dodnes. Tento postup sa nazýva apoštolská postupnosť.“ (YOUCAT 137); „Učiteľský úrad Cirkvi koná plne v súlade s autoritou, ktorú Cirkev dostala od Krista, keď definuje dogmy, to  znamená, keď predkladá kresťanskému ľudu v záväznej forme na  bezpodmienečný súhlas pravdy viery, ktoré sú obsiahnuté  v Božom zjavení alebo také, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.“ (KKC 88).

Preto „Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery““ (KKC 891). Ale aj mimo toho „Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať... s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.“ (KKC 892).

Ak by sme tak nekonali, upadli by sme do stavu bludu, čiže herézy, či dokonca apostázy: „Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery““ (KKC 2089).

sviatostí

Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom“ (KKC 1129).

Vylučovať ktorúkoľvek z týchto Kristom ustanovených sviatostí či už formálne, alebo prakticky (napr. sústavne nepristupujem k eucharistii a pod.) znamená vydeľovať sa zo sviatostného spoločenstva Cirkvi.

a cirkevného vedenia

Cirkev nie je demokratická, ale hierarchická. Nie je to ľuďmi založené združenie, ale Bohom ustanovené Kristovo Telo.

Preto aj moc – ktorá je vždy mocou slúžiť v Mene Krista: „„Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi.“ (KKC 1551) – nepochádza „zdola“, od ľudu, ale „zhora“, z Hlavy, ktorou je Kristus: „Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou“ (KKC 1551).

V Jeho Mene potom konajú tí, ktorých Kristus ustanovil, aby Ho viditeľne reprezentovali v Jeho Tele, Cirkvi:

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát)“ (KKC 1536).

Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak tejto konsekrácie (vysviacky).“ (KKC 1538).

V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“). „Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi].““ (KKC 1548).

Preto „To, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci, vedomí si svojej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať“ (c. 212 §1 CIC).

a spoločenstva

Spoločenstvo a jednota s Cirkvou nie je niečo fiktívne, ale reálne. Preto práve rešpektovanie a poslušnosť voči pastierom Cirkvi – a teda voči samému Kristovi v Jeho viditeľnom Tele, ktorým Cirkev je – je základom opravdivého a skutočného spoločenstva a jednoty v Cirkvi, kedy skutočne ako jedno Telo konáme, zmýšľame, putujeme, zjednotení v Kristovi. Bez tohto žiadna jednota nejestvuje, ako ukazuje smutný príklad tých, ktorí počas veľkej východnej či veľkej západnej schizmy túto podriadenosť odvrhli a nastúpili cestu nejednoty a nekontrolovaného štiepenia sa.

Preto neprekvapuje dôraz, aký v dejinách Cirkvi svätí na čnosť poslušnosti kládli: „Poslušnosť je akosi matkou všetkých čností“ (sv. Augustín), alebo „Príkazy nie sú ?ťažké milujúcemu, ale nemilujúcemu sú ťažké. … Neposlušnosť? vzniká z márnej slávy“ (sv. Tomáš Akvinský). Porovnaj aj: „Rozhodujúcim faktorom kresťanstva je poslušnosť, avšak väčšina ľudí neznáša už len samotné to slovo“ (Charles Stanley), či „Poslušnosť je aktom viery, neposlušnosť nevery“ (Edwin Louis Cole) – presne v línii katechizmu, ktorý vyučuje: „Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“.“ (KKC 143). A potom zase: „Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama.“ (KKC 143). A do tretice: „máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu, ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.“ (KKC 154). Inými slovami, „viera“ je synonymom slova „poslušnosť“.

Výsledkom je reálna účasť na všetkom tom, čím Kristus v Tele svojej Cirkvi je, čo v nej žije a čo v nej koná: „Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“. Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú“ (KKC 783).

Ale nespasí sa, kto nezotrvá v láske

„…lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘“ (KKC 837).

Všetko hore uvedené nemôže a nesmie ostať len na rovine nejakej vonkajšej pózy, vonkajšej poslušnosti, dokonca nanútenej. To by bolo pokrytectvo, nie kresťanstvo. Všetko toto musí byť ovocím lásky: jednota s tým, čo milujeme, podriadenosť Tomu, koho milujeme. Preto Ježiš Kristus „zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach“ (Ef 2,15 SSV) a namiesto neho ustanovil „zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi (Rim 8,2 SSV) a to tým, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5,5 SSV). Túto poslednú ale zásadnú a pre spásu rozhodujúcu vlastnosť a požiadavku na katolíka vyjadruje lakonicky ale o to trefnejšie sv. Klement Alexandrijský slovami: „Človek sa stáva Bohom, pretože miluje všetko to, čo miluje Boh.

Navonok sa potom táto jednota vyznačuje aj skutočnou bratskou jednotou a spoločenstvom medzi kresťanmi ako údmi toho istého Tela, ako o nej opakovane vraví Písmo:

Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy." (1Kor 12,26-27 SSV);

Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti" (Rim 12,10 SSV);

zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho" (Flp 2,2-3 SSV);

Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon" (Gal 6,2 SSV);

Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného" (1Kor 10,24 SSV);

Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi" (Ef 4,31-32 SSV);  

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží" (1Kor 13,4-7 SSV).

Ak by sme teda nezotrvali v tejto láske, boli by sme síce "telom" a navonok akoby v lone Cirkvi, ale v skutočnosti by sme do nej nepatrili, pretože by tam nepatrilo naše srdce: "Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata. ... My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti" (1Jn 3,10.14 SSV).

Amen.