KRESŤANSTVO KRÁTKO A STRUČNE

Prečo byť kresťanom?

Kresťanstvo ako ho vidí Božie slovo,

Kto je to "katolík" (definícia)?

 

PREČO BYŤ KRESŤANOM?

Utratiť, alebo investovať?

S peniazmi môžeš urobiť tri veci: uložiť v banke (alebo doma v ponožke), utratiť, alebo investovať.

Život si uložiť nemôžeš, minie sa Ti tak či tak. Môžeš ho iba utratiť, alebo investovať.

Odpoveď na túto otázku nám dáva náboženstvo (alebo inak: svetonázor, viera, presvedčenie). Preto každý človek na svete nejaké náboženstvo má, či už s Bohom, s bohmi, bez Boha, bez bohov,… ale má ho. Jeden z týchto dvoch postojov si totiž zvoliť musíme, či sa nám to páči, alebo nie. Iná možnosť neexistuje.

Niektoré náboženstvá – obzvlášť ateistická viera a pod. – vravia: UTRATIŤ! Okrem tohto hmotného sveta a tohto pozemského života nič iné neexistuje, život alebo utratíš, alebo stratíš. Rob, čo chceš, buď čím chceš, záleží len na tom, aby Ťa to čo najviac bavilo a mal si z toho čo najviac „fun“, na ničom inom nezáleží. Ak Ťa to baví, je to dobré a basta.

Iné zase hovoria: INVESTOVAŤ! Tento pozemský život je len zlomkom nekonečne dlhšieho života ktorý žijeme, tento hmotný svet je len ostrovčekom nekonečne väčšieho sveta, v ktorom jestvujeme. Ak budeš múdro investovať, budeš žiť skvelo a naveky. Ak v tom neuspeješ, alebo to urobíš zle, doplatíš na to.

Je nesmierne dôležité, aby sme v tejto najzásadnejšej otázke mali úplnú istotu. Pretože ak budem investovať svoj život namiesto utrácania ho – a pravdu má ateistická viera, potom som svoj život nenávratne premrhal. Ale ak ho budem podľa ich rady utrácať namiesto investovania – a pravdu nemajú, potom som práve urobil zrejme najkatastrofálnejšie rozhodnutie celej svojej existencie.

Našťastie, v tejto oblasti sa nemusíme spoliehať na viery, pocity, túžby, mienky, či názory nejakých ľudí, dokonca ani tie svoje. Môžeme sa oprieť o hmatateľné fakty a podľa nich sa zariadiť: vecne, rozumne, logicky a s istotou.

Čo radia fakty?

Kresťanstvo je jediným náboženským posolstvom, ktoré nespočíva na múdrosloví, na nejakej idei, ale je jediným historicky podloženým náboženstvom ľudstva vôbec“ (Peter Seewald, novinár). Je totiž jediným známym prípadom toho, kedy sa skutočný Boh skutočne, hmatateľne a overiteľne prejavil (a prejavuje) nie v nejakom bájnom čase a na nejakom mýtickom mieste, ale v konkrétnom reálnom a historickom čase a priestore:

25. decembra roku 1 (ako tvrdia najnovšie výskumy a výpočty) sa v rímskej provincii Júdea narodilo dieťa. Nazvali ho menom Ješua, v slovenčine bežne prekladané ako Jozue, ale v tomto jednom prípade ho prekladáme ako Ježiš.

V roku 30. po Kr. mladý Ježiš navštívil známeho proroka Jána Krstiteľa a nechal sa u neho pokrstiť. Potom zhruba tri roky vyučoval, zhromažďoval okolo seba žiakov, ale hlavne vyvolal obrovskú búrku diskusie, pretože otvorene vyhlasoval, že je z Neba, že Boh je jeho Otcom v tom najužšom zmysle slova a on sám je predpovedaným Mesiášom, čiže Kristom, čiže Pomazaným od Boha, ba viac, že je rovno Synom Boha, rovným Bohu a má od Boha moc vládnuť, súdiť, odpúšťať hriechy i kriesiť z mŕtvych a dávať Večný Život všetkým, ktorí v neho uveria. Potvrdzoval to zázrakmi, ktoré boli jasné a nepopierateľné.

Tí, ktorým sa to nepáčilo, ho však podozrievali, že ich koná mocou Diabla a že svojou náukou zvádza ľudí preč od Boha a do záhuby. Nakoniec, keď si nevedeli rady, zinscenovali jeho zatknutie, obvinenie a vymohli si na rímskom prokurátorovi Pontiovi Pilátovi jeho popravu tradičným spôsobom rímskych popráv, ukrižovaním. To sa stalo v piatok 3. apríla roku 33 po Kr. Večer toho istého dňa bol Ježiš mŕtvy a jeho telo uložili nabalzamované do hrobu a privalili ťažkým kameňom, ako bolo v Júdei zvykom. Ježišovi odporcovia pre istotou ešte hrob zapečatili a pridali aj hliadku rímskej vojenskej stráže.

Napriek tomu v nedeľu 5. apríla roku 33 po Kr. na úsvite Ježiš vyšiel z hrobu vzkriesený, ba viac, premenený, oslávený, plný Božského svetla. Ešte štyridsať dní žil so svojimi žiakmi, vyučoval ich a dával im pokyny, čo a ako majú urobiť, keď odíde. Nakoniec vo štvrtok 14. mája roku 33. po Kr. opustil svet a vrátil sa k svojmu Otcovi do Neba. O desať dní neskôr, v nedeľu 24. mája, jeho nasledovníci zažili naplnenie tým istým Duchom Svätým, ktorý prenikal Krista a začali v jeho mene ohlasovať všetkým národom jeho posolstvo, Evanjelium. Zhruba dva roky po tejto udalosti sa s týmto istým vzkrieseným a osláveným Kristom stretol jeho zaprisahaný nepriateľ, Šavol z Tarzu, žiak renomovaného rabína Gamaliela – mimochodom, práve počas svojej cesty do Damašku, kde mienil násilne potlačiť vzmáhajúce sa kresťanstvo. Šavlom táto skúsenosť otriasla, úplne ho premenila a on sa stal najhorlivejším ohlasovateľom Boha Ježiša Krista, nám dobre známym apoštolom Pavlom.

Odvtedy uplynulo 2 000 rokov. Milióny a milióny ľudí, bez ohľadu na dobu v ktorej žili, bez ohľadu na svoj pôvod, pohlavie, vzdelanie, kultúru, povahu, či čokoľvek iné, zažili nezávisle na sebe rovnakú a porovnateľnú skúsenosť stretnutia s Kristom a života s Kristom a deje sa tak stále, až dodnes..

Tento Kristus stále koná zázraky a mocné činy, objektívne, viditeľné a hmatateľné, aj dnes. Mnohé z nich sú preto vedecky dôkladne preskúmané, zdokumentované a potvrdené.

Psychiatri spolupracujúci s exorcistami aj dnes zažívajú to, čo ľudia zažívali pred 2 000 rokmi, že totiž človek môže byť posadnutý Diablom a žiadna ľudská veda ani medicína mu z toho nedokáže pomôcť – ale v mene Ježiša Krista a jeho mocou sú títo ľudia znova a znova oslobodzovaní a uzdravovaní.

Všetko toto sú fakty. Naozajstné fakty, nie nejaké názory, domnienky, či dokonca viery a mýty. Historicky, skúsenostne, objektívne a hmatateľne úplne a dostatočne podložené a overené fakty. Neexistuje žiaden rozumný, faktický, logický ani vedecký dôvod ich akokoľvek spochybniť. Sú isteže ľudia, ktorí ich v mene svojej viery odmietajú – napríklad ateisti, agnostici a pod. – ale odmietnuť objektívne fakty len preto, že sa mi nepáčia alebo nevyhovujú mojej viere, nie je veľmi rozumný krok a spravidla vedie skôr či neskôr k pohrome.

Ak sa teda túžiš držať faktov a rozumu, potom presne tieto fakty tvoria pevný a spoľahlivý základ pre racionálnu stratégiu v tej prvej a najzásadnejšej otázke nášho života: „Utratiť, alebo investovať? A ak investovať – ako a kam?

Vládny výnos Boha

Keď v Rímskej ríši cisár vydal nejaké nariadenie, či nejaký vládny výnos, hovorilo sa mu slovom evanjelium. Keď Ježiš žil na tejto zemi, tiež nám oznamoval evanjelium, vládny výnos a rozhodnutie nie nejakého vladára, ale jeho Otca, Stvoriteľa[1]. Ako splnomocnený a Bohom poverený posol a súčasne i vykonávateľ tohto rozhodnutia[2] nám oznámil nasledujúce kľúčové informácie, tie najdôležitejšie v celých ľudských dejinách:

· Boh je láska[3] – a preto je sám v sebe spoločenstvom Troch Osôb, spojených a navzájom zladených tak hlbokým putom lásky, porozumenia a priateľstva, že spolu nie sú tromi bohmi, ale len jedným Bohom[4].

· Tento Boh žije „v Nebi“ dokonalý a šťastný Život.

· Boh sa chce s týmto svojim Životom podeliť s nami ľuďmi[5].

· Tento projekt delenia sa Boha so svojim Životom s nami, ľuďmi, nazýva Ježiš kódovým označením „Božie kráľovstvo“[6].

· Boh túto ponuku adresuje úplne všetkým ľuďom bez rozdielu[7].

· Boh tento dar svojho vlastného Života navyše ponúka úplne zadarmo, je teda dostupný pre každého jedného človeka bez rozdielu[8].

· Prijať tento dar znamená stať sa takým, ako Boh, doslova stať sa Bohom. Preto ho od počiatku až dodnes kresťania nazývajú zbožštením sa[9] a podstatu Kristovej ponuky zhrňujú do jedinej vety: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom.

· Práve prebieha konkurz na tento život v „Božom kráľovstve“[10] – a aj Ty si doň pozvaný. Hej, práve Ty! Bol si samým Bohom vybratý, aby si sa stal Bohom!

· Neuspieť v tomto konkurze by bolo fakt pohromou, skutočnou katastrofou![11]

No a Ježiš Kristus prišiel na svet práve preto, aby tento konkurz uskutočnil, umožnil nám v ňom uspieť a tým, ktorí uspejú (dúfajme, že aj Tebe), sprostredkoval víťaznú odmenu – zbožštenie sa[12].

Ako uspieť v konkurze?

Zbožštenie je ako Popoluškina svadba s princom:

Popoluška sa stane princeznou a kráľovnou. Ale nie tak, že by si sama vytvorila nejaké vlastné kráľovstvo a nejako si sama pre seba vytvorila hodnosť a postavenie kráľovnej. To by sa nedalo a nikdy by to ani nedokázala. Namiesto toho si vzala princa za muža. Princ už princom je a zakrátko bude kráľom a má aj vlastné kráľovstvo. V okamihu, keď Popoluška vzala princa za manžela, stala sa na tom všetkom účastnou: Manžel je princ, aj ona je tak princeznou. manžel bude zakrátko kráľom a teda aj ona bude zakrátko kráľovnou. manžel vlastní svoje vlastné kráľovstvo, odteraz je to už aj jej kráľovstvo, lebo je nevesta a manželka princa.

Aj naše zbožštenie sa nie je v tom, že sa staneme inými bohmi vedľa Boha, ale že sa tak dokonale zladíme a následne zjednotíme s Jediným Nekonečným Bohom[13], že sa staneme všetkým tým, čím je On a budeme tak aj žiť všetko to, čo žije On[14].

To na nás kladie určité nároky, ktoré sa nijako nedajú obísť:

· Ak chcem byť ako Boh, musím byť ako Boh. Ježiš nám ukázal, aké postoje, myslenie, názory, túžby a vôbec akú osobnosť má Boh v podmienkach tohto sveta a v situácii obyčajného človeka. Ak teda chcem byť ako Boh, musím sa od Ježiša naučiť byť ako Boh.

· Ak chcem žiť ako Boh, musím žiť ako Boh. Ježiš nám znova na sebe ukázal, ako žije, čo koná, o čo usiluje, ako sa správa Boh v podmienkach tohto sveta a v situácii obyčajného človeka. Ak teda chcem žiť ako Boh, musím sa od Ježiša naučiť žiť a konať ako Boh.

· Boh je spoločenstvom Troch osôb, ktoré medzi sebou tvoria vzťah dokonalého priateľstva, spojené tou najväčšou a najkrajšou priateľskou láskou – až tak, že sú síce Traja, ale dohromady len Jeden Boh, tak úzko a dokonale sú spojení. Teraz do tejto istej jednoty volajú nás, ľudí. Ak chcem túto Božiu ponuku prijať a žiť s Bohom v jednote Trojice, musím sa aj ja naučiť tvoriť tieto vzťahy, s Bohom samotným, ale aj s ostatnými ľuďmi po vzore Boha a žiť vzájomne túto jednotu lásky. Ježiš nám znova ukázal, ako žitie týchto vzťahov s Bohom aj s ľuďmi vyzerá v podmienkach tohto sveta a v situácii obyčajného človeka. Ak teda chcem byť Bohom a žiť Boží Život v Trojici, musím sa od Ježiša naučiť žiť tieto trojičné vzťahy Boha.

· Boh je Stvoriteľ sveta a jeho Spasiteľ (čiže zbožšťovateľ ľudí prostredníctvom programu „Božie Kráľovstvo“). Ježiš nám ukázal, ako uskutočňovať toto Božie dielo v podmienkach tohto sveta a v situácii obyčajného človeka. Ak chcem byť ako Boh, musím sa stať aj ja sám spolustvoriteľom Stvoriteľa a úplne sa s Bohom zladiť aj v tomto Jeho Diele vo svete a smerom k všetkým ľuďom všetkých čias a všetkých národov[15].

No a o tomto presne kresťanstvo je. Kresťanstvo je rekvalifikačný program, ktorý rozbehol Ježiš Kristus, aby v ňom pripravoval kandidátov na Večný Boží Život v Bohu, v Trojici tým, že im umožní rekvalifikovať sa s obyčajných ľudí na synov a dcéry Boha a naučiť sa tak Nebeskému spôsobu života a byť schopnými ho žiť. 

Kresťania sú potom učeníci, čiže žiaci[16], zúčastňujúci sa na rekvalifikačnom programe pre projekt „Božieho Kráľovstva“ tým, že sa od Ježiša učia „byť Bohom“[17] – najprv „v malom“, v podmienkach tohto sveta – aby Ním potom boli aj „vo veľkom“, vo Večnosti[18].

Týmto spôsobom investujú svoj život v spoľahlivej istote, že výnosy z tejto investície nekonečne prevyšujú čokoľvek, čo je tu na zemi vôbec možné investovať[19] (a zažívajú pritom nielen nevyhnutnú námahu a nezriedka aj obetu[20], ale aj fúru radosti, srandy, skvelú partu a kopec iných parádnych vecí)[21].

Rekvalifikačné stredisko

Keď Ježiš 14. mája roku 33. po Kr. odchádzal z tohto sveta, nezanechal po sebe žiadne rituály, žiadne stavby, žiadne mestá či ríše, žiadne knihy – dokonca ani Bibliu, konkrétne jej Nový Zákon! Jediné, čo po sebe zanechal, bola Cirkev[22]: s Petrom ako prvým pápežom a svojim vlastným námestníkom na jej čele[23], s dvomi (dnes by sme to tak povedali) „kardinálmi“ Jakubom a Jánom[24], s ôsmymi biskupmi[25] (a tesne pred prijatím Ducha Svätého zvolili ešte Judášovho nástupcu, biskupa Mateja[26], aby ich tak na počiatku Cirkvi znova bolo dvanásť), so sedemdesiatimi dvomi presbytermi[27] (po slovensky „kňazmi“) a zhruba štyridsiatimi ďalšími farníkmi, mužmi aj ženami, vrátane Ježišovej Matky Panny Márie[28].

Táto Cirkev je jediným a univerzálnym nástrojom nášho zbožštenia a uspenia v konkurze pre Božie Kráľovstvo[29]:

· Je postavená na Petrovi a na úrade apoštolov, ktorému Ježiš zaručil, že s ním bude po všetky dni až do skončenia sveta a poveril ho vyučovaním a formovaním učeníkov pre „Božie Kráľovstvo“ a to exkluzívne pre všetky veky a pre celý svet[30]. Vďaka tomu môžeme aj dnes na Slovensku spoľahlivo a s úplnou istotou poznať Božiu pravdu a nemusíme tápať v šere domnienok a dohadov a ľudských názorov.

· Je vystrojená sviatosťami – mocnými darmi, v ktorých koná sám Boh Ježiš Kristus. Mocou sviatostí nás napĺňa Duch Svätý, Tretí z Trojice. Len vďaka tomu sa z ľudí podobných Bohu Ježišovi Kristovi stávajú ľudia skutočne s Bohom zjednotení a teda aj zbožštení. Bez tohto aktu Božieho konania by naše zbožštenie možné nebolo. Znova je to ako v Popoluške: Bez princa sa Popoluška môže na princeznú hrať, dokonca si môže vypestovať všetky postoje a vlastnosti pravej princeznej, ale stále bude iba Popoluškou a nie princeznou. Podobne my, aj keby sme sa vo všetkom úplne zladili s Kristom a stali by sme sa mu vo všetkom úplne podobní a boli v zmýšľaní, skutkoch i vzťahoch úplne ako Boh, bez moci sviatostí by sme stále ostávali iba ľuďmi. Až sviatosti nás s Bohom spájajú a skutočne završujú naše zbožštenie sa[31].

· Je trojičným spoločenstvom Boha a ľudí na zemi – a teda jediným miestom, kde sa môžem naučiť a potom aj žiť Božie Trojičné vzťahy s Bohom a s ľuďmi navzájom; ako aj jediným spôsobom, ako ich reálne žiť[32].

Preto táto Cirkev nie je nič menšie, než „Božie Kráľovstvo“ na zemi[33] – a „Nebo“ (spása, večný život, zbožštenie sa,…) nie je ničím iným, než definitívne zavŕšenou a dokonalou Cirkvou vo Večnosti, v Bohu[34].

Ale naozaj to tak funguje?

Na nebi (a teda na zbožštení) je krásne to, že začína už tu a teraz, v tomto živote a na tejto zemi. Síce ešte len „v malom“, ale zato skutočne a opravdivo! Nie je to teda žiadna slepá viera v to, že potom, „po smrti“ čosi na človeka čaká, ako si to predstavujú napríklad ateisti. Naopak, je to prítomná a pre každého dosiahnuteľná skúsenosť. „Máme predsa prvotiny ducha, a možno aj viac, a približujeme sa k tomu, ktorého milujeme, a čo raz máme dychtivo jesť a piť, teraz, hoci iba slabo, olizujeme a ochutnávame“, hovorí už sv. Augustín v 4. storočí a je to naozaj tak!

Od čias Krista tak máme nazhromaždených už bezmála 2 000 rokov skúseností, horu svedectiev miliónov a miliónov ľudí, nezmerné množstvo materiálov a dôkazov, ktoré znova a znova potvrdzujú, že zbožštenie sa človeka v Bohu naozaj funguje a to po všetkých stránkach a vo všetkých jeho rozmeroch, od zázrakov a znamení, ktoré ľudia spojení s Bohom v Bohu konajú až po blaženosť Božieho Života, ktorá sa v nich stále viac a viac rozlieva:

„Nevýslovná Láska! Napriek tomu, že si videl všetky neprávosti, ktorých sa Tvoje stvorenie dopustí… zastavil si svoj zrak na kráse svojho stvorenia, do ktorého si sa bláznivo zamiloval a opojený láskou a z lásky si ho k sebe privinul a dal si mu bytie podľa svojho obrazu a podľa svojej podoby. … Skúsila som a presvedčila som sa,  Večné Božstvo, večná Trojica, ty si spojila krv svojho jednorodeného Syna s božskou prirodzenosťou, a preto má takú veľkú cenu! Ty, večná Trojica, si ako hlboké more: čím viac v ňom hľadám, tým viac nachádzam, a čím viac nachádzam, tým viac ťa hľadám.  Ty akosi nenásytne nasycuješ dušu; lebo vo svojej priepastnej hlbine sýtiš dušu tak, že stále ostáva hladná a lačná po tebe, večná Trojica, a želá si a túži v tvojom svetle uvidieť teba, Svetlo.  Skúsila som a presvedčila som sa svetlom rozumu v tvojom svetle o tvojej priepastnej hĺbke, večná Trojica, i o kráse tvojho stvorenia. Preto keď som sa zhliadla v tebe, videla som, že som tvojím obrazom, lebo ty, večný Otče, mi dávaš zo svojej moci a zo svojej múdrosti; z tej múdrosti, ktorá je privlastnená tvojmu Jednorodenému.  A Duch Svätý, ktorý vychádza z teba, Otče, i z tvojho Syna, dal mi dobrú vôľu, čím ma urobil hodnou lásky.  Veď ty, večná Trojica, si Stvoriteľ a ja stvorenie. A v znovustvorení, ktoré si vo mne urobil skrze krv svojho jednorodeného Syna, som v tvojom svetle poznala, že si uchvátený krásou svojho stvorenia.  Priepastná hlbina, večná Trojica, Božstvo, hlboké more! Čo si mi mohol dať viac než seba samého?! Ty si oheň, ktorý stále horí a nestravuje sa; ty svojou páľavou stráviš akúkoľvek samolásku duše. Ty si oheň, ktorý odstraňuje všetok chlad a osvecuje myseľ svojím svetlom, ktorým si mi dal poznať svoju pravdu.  V zrkadle tohto svetla poznávam teba, najvyššie Dobro, Dobro nad všetko dobro, Dobro šťastné, Dobro nepochopiteľné, Dobro neoceniteľné; Krása nad všetku krásu, Múdrosť nad každú inú múdrosť: lebo ty si sama Múdrosť, ty si Chlieb anjelov, ktorý sa v ohni lásky daroval ľuďom.  Ty si odev, ktorý zakrýva moju nahotu, a nás hladných živíš svojou sladkosťou, lebo si sladký, v tebe niet horkosti, večná Trojica!“ (sv. Katarína Sienská, 14. storočie)

„A tak som videla, že sa Boh raduje, že je našim otcom, že je našou matkou a že je našim pravým snúbencom - a duša jeho milovanou snúbenicou. Kristus má radosť, že je našim bratom a Ježiš, že je našim Spasiteľom.“ (sv. Juliana z Norwichu, 14. storočie)

„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, 19. storočie)

Čím viac sa modlíme srdcom, tým viac sa chceme modliť. A čím viac sa modlíme, tým viac milostí sa nám dostáva. A čím viac milostí prijímame, tým viac sa chceme modliť. Tak vstupujeme do kruhu života. Nie je to nič iné, ako to, že hriechy sú v našom živote stále menej časté. A keď sú hriechy v našom živote menej časté, začíname vo svojom živote stále viac pociťovať Božiu prítomnosť, pretože on vstupuje do nášho srdca. Sme zrodení k tomu, aby sme mali Boha vo svojom srdci. A potom začíname žiť v nebi. Nemusíme najprv umrieť, aby sme prišli do neba, môžeme s tým začať už tu – môžeme začať žiť v nebi už tu na zemi!“ (Jim Caviezel, hollywoodsky herec, 20. storočie)

Takže, áno, funguje to. Overiteľne a dokázateľne. Boh svoje sľuby plní.



[1] Jn 1,18; Mk 1,14

[2] Jn 5,19-29

[3] 1Jn 4,8.16

[4] porov. Jn 14,9-11

[5] Rim 8,17; Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), body 1; 52

[6] Mt 4,17

[7] Jn 6,33

[8] Zjv 21,6

[9] porov. KKC 398; 460; 526 a pod.

[10] Mk 16,15n

[11] Lk 9,25

[12] Jn 6,32-58

[13] Jn 15,1-11; Gal 2,20; 3,27-28; Kol 3,11; 1Jn 4,16; atď.

[14] „Účasťou v Bohu sa človek stáva milosťou tým, čím je Kristus svojou prirodzenosťou.“ (sv. Ján Damascénsky, 7. st.)

[15] „Na všetkých … dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby sa spasiteľné úmysly Božie čím ďalej tým viac uskutočňovali všade na svete na všetkých ľuďoch všetkých čias.“ (II. vatikánsky koncil, Lumen gentium 33)

[16] Sk 11,26; Mt 11,29 – „jarmom“ sa v tej dobe bežne označovalo učenie sa u niektorého z rabínov-učiteľov

[17] Ef 5,1; Flp 2,5; Jn 2,6;

[18] tento princíp porov. napr. v podobenstve o mínach v Lk 19,11-27; či o talentoch v Mt 25,14-30

[19] 2Kor 4,17-18 – slovo súženie označuje v pôvodine nepohodlie, spojené s námahou, s prácou, s úsilím o niečo náročné

[20] porov. Mt 13,18-23; KKC 409

[21] Mk 10,29-30; 1Pt 1,8-9

[22] Mt 28,16-20

[23] Jn 21,15-19 s prihliadnutím k Jn 10,7-16

[24] porov. Mt 17,1; Mk 5,37; 9,2; 14,33 atď.

[25] čiže ostatnými z Dvanástich apoštolov

[26] Sk 1,15-26, úrad, gr. episkopén, biskupstvo

[27] porov. Lk 10,1

[28] Sk 1,12-15

[29] KKC 760

[30] Mt 28,16-20

[31] KKC 1129; 1988; 1999; 2670

[32] KKC 810

[33] „Cirkev je nebeská a nie je ničím iným ako nebom.“ (sv. Ján Zlatoústy)

[34] Zjv 21,9-11 s prihliadnutím k Ef 5,25-32

 

 

 

 

KRESŤANSTVO AKO HO VIDÍ BOŽIE SLOVO

 

·        AKÝ je cieľ kresťanstva?

o   Čo si [Boh] v ňom [v Kristovi] predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. (Ef 1,9-10 SSV)

·        AKÝ má toto zjednotenie v Kristovi zmysel?

o   Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 6,23 SSV)“

o   Ako mňa [Krista] poslal živý [Boh] Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. (Jn 6,57 SSV)

o   Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život (1Jn 5,12 SSV)

·        KDE sa toto zjednotenie s Kristom deje?

o   Jeho [Krista] ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. (Ef 1,22-23 SSV)

·        KDE nájdem túto Cirkev?

o Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu (Mt 16,18 SSV)

o „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu. (Ef 2,20-22 SSV)“

·        AKO sa môžem aj ja pripojiť ku Kristovmu Telu - Cirkvi?

o   Boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo (1Kor 12,13 SSV)

o   Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe [Eucharistie] (1Kor 10,17 SSV)

·        ČO musím urobiť potom, aby som bol opravdivou súčasťou Cirkvi a nebol v nej len "navonok"?

o   Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! (Kol 3,14 SSV)

o   Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” Druhé je toto: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet. (Mk 12,30-31 SSV)“

·        ČO je to láska?

o   Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov. (1Jn 3,16 SSV)

·        NIE je možné byť kresťanom aj bez takejto radikálnej lásky?

o   Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata. ... My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti. (1Jn 3,10.14 SSV)

·        ČO je podmienkou toho, aby som mohol takto milovať?

o   Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.  Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.  Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.  (Gal 5,24-26 SSV)“;  Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. (Rim 6,6-7 SSV)“;  Milovaní, prosím vás ako cudzincov a pútnikov: zdŕžajte sa telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši (1Pt 2,11 SSV)“; "Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. (Kol 3,1-3 SSV)";  Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14,33 SSV)

o   Ale oni nad ním [Diablom, svetom] zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť (Zjv 12,11 SSV)

·       JE niečo tak radikálne pre človeka vôbec možné? Dá sa to?

o   Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn? (1Jn 5,4-5 SSV)“;  Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. (Flp 4,12-13 SSV)“;  A nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila! (Neh 8,10 SSV)“

·        BEZ ČOHO sa mi to ale nikdy nepodarí?

o   Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Jn 15,4n SSV)

o   Kto ostáva v ňom [v Kristovi], nehreší; kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal... nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. (1Jn 3,6; 5,18 SSV)

·        PODĽA ČOHO spoznám, že už naozaj milujem bratov a sestry v Cirkvi?

o   Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. (1Kor 12,26-27 SSV); Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti (Rim 12,10 SSV)“; „zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. (Flp 2,2-3 SSV)“; „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. (Gal 6,2 SSV)“; „Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného. (1Kor 10,24 SSV)“; „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! (Ef 4,31-32 SSV)“;  „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. (1Kor 13,4-7 SSV)

·        PODĽA ČOHO spoznám, že už naozaj milujem môjho Boha Ježiša Krista?

o   Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca. ... Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Oni sú vykúpení z ľudí ako prvotiny Bohu a Baránkovi. V ich ústach sa nenašla lož: sú bez škvrny. (Zjv 14,1.4n SSV)“

·        KEDY je táto moja jednota Lásky s Kristom zavŕšená?

o   Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista (Flp 3,8 SSV)

o   Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život (gr. „duša“, môže znamenať život, ale aj samého seba, svoje na seba zamerané túžby, svoje ego, imidž, životný štýl,...) pre mňa, nájde ho (Mt 16,25 SSV)

 

 

 KTO JE TO "KATOLÍK"?
(alebo ako definuje katolíka samotná Katolícka Cirkev)

Možno nás to prekvapí, ale existuje oficiálna a veľmi presná definícia kresťana-katolíka. Nájdeme ju v Katechizme Katolíckej Cirkvi a znie takto:

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.

(KKC 837)

Čo presne nám táto definícia hovorí?

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, čo…

Všetci kresťania na celom svete majú nejakú formu spoločenstva s Katolíckou Cirkvou, pretože užívajú niečo z jej „vlastníctva“: niečo z jej viery, niečo z jej praxe (napríklad modlitba), čítajú jej Písmo Sväté a podobne. Preto ako katolíci hľadíme na ostatných kresťanov – pravoslávnych, protestantov,… ako na odlúčených bratov, ktorí v niečom s nami spojení sú, ale v niečom nie, lebo niečo z toho, čo nám náš Pán Ježiš Kristus zanechal, už odmietajú a neprijímajú – napríklad pápežský primát, učiteľský úrad, niektoré či dokonca všetky sviatosti,… a namiesto toho často popridávali rôzne svoje ľudské náuky a názory, ako ono Lutherovo sola fide, sola scriptura, sola gratia, alebo rôzne „zjavenia“ ako Kniha Mormón a podobne. Podobajú sa teda členom rodiny, ktorí z rodiny utiekli: v niečom s rodinou stále spojení sú, ale v niečom už nie, nežijú s ňou už, prinajmenšom nie naplno a namiesto toho si našli niečo iné, odlišné.

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení – táto veta označuje katolíkov, teda ľudí, ktorí naplno a bezvýhradne prijímajú všetko to, čo nám Ježiš Kristus odovzdal  a využívajú to na dosiahnutie tých cieľov, ku ktorým nás Kristus povoláva a o ktorom Cirkev vyučuje: „Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti“ (KKC 1024). Sú teda naplno včlenení do Katolíckej Cirkvi a môžu tak vďačne a hrdo niesť označenie plnej príslušnosti ku Kristovi, ktorým sa kresťania označujú už od samých počiatkov kresťanstva: kresťan-katolík.

Drží ma tu postupnosť kňazov od samotného stolca apoštola Petra, ktorému Pán po zmŕtvychvstaní zveril úlohu živiť Jeho ovce, až po súčasný zbor biskupov. A nakoniec ma tu drží samotný názov „katolícka“, ktorý, nie bez dôvodu, náleží iba tejto Cirkvi, takže žiaden heretik, hoci by sa všetci chceli nazývať „katolíckymi“, sa neodváži ukázať pútnikovi, ktorý sa ho spýta, ako sa dostane ku katolíckemu kostolu, cestu k svojej bazilike, alebo domu.

(sv. Augustín)

majú Kristovho Ducha

Cirkev nie je organizácia, ale Telo Kristovo, Živý Kristus. Človek nemôže byť súčasťou Cirkvi inak, ako „implantovaním“ do skutočného a živého Krista a to mocou Ducha Svätého: „Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom“ (KKC 1129). Preto Božie slovo hovorí: „Vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“ (Rim 8,9 SSV).

Ak sme takto Duchom včlenení do Krista, potom sme sa stali „nielen kresťanmi, ale Kristom“ (sv. Augustín). Preto „pokrstení si „obliekli Krista““ (KKC 1227).

a prijímajú celé jej zriadenie

Ježiš Kristus vytvoril svoju Cirkev ako organizmus a vtlačil mu istú základnú štruktúru, ktorá Cirkev robí Cirkvou: úrad Petra (čiže pápeža, námestníka Kristovho, porov. Jn 21,15-17) a úrad apoštolov (porov. Mt 28,16-20), čiže biskupov. Táto Cirkev, vedomá si svojej autority (Mt 16,19; 18,18), potom ďalej dotvárala túto štruktúru (porov. napr. ustanovenie diakonov v Sk 6,3nn).

Toto je jediná Kristova Cirkev... ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli... Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním“ (KKC 816).

S touto Cirkvou je každý katolík povinný zachovávať jednotu: „Veriaci sú zaviazaní aj svojím spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou“ (c. 209 §2 CIC) – a to veľmi konkrétne: „Aké sú tieto zväzky jednoty? Nadovšetko je to láska, „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14). Ale jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva: vyznávanie jedinej viery prijatej od apoštolov; spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí; apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum Ordinis), ktoré udržiava bratskú svornosť Božej rodiny“ (KKC 815).

Odmietať toto Kristom ustanovené zriadenie Cirkvi znamená odmietať samotnú Cirkev a spoločenstvo s ňou, pretože Cirkev nemôže existovať mimo tohto zriadenia, čiže schizma: „schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení“ (KKC 2089).

a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy

Aby sme dosiahli cieľ, ktorým je naše zbožštenie sa v Bohu (porov. KKC 460), vystrojil Kristus svoju Cirkev primeranými nástrojmi, vďaka ktorým sa sama Cirkev všeobecnou sviatosťou spásy: „Cirkev je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“. Prvým cieľom Cirkvi je teda byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Keďže spoločenstvo medzi ľuďmi má korene v zjednotení s Bohom, Cirkev je aj sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. V nej sa táto jednota už začala, lebo zhromažďuje ľudí „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9). Cirkev je zároveň „znakom a nástrojom“ plného uskutočnenia tejto jednoty, ktorá má ešte len prísť“ (KKC 775). „Ako sviatosť je Cirkev Kristovým nástrojom. V jeho rukách je „nástrojom vykúpenia všetkých“, „všeobecnou sviatosťou spásy“, prostredníctvom ktorej Kristus „zjavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom“. Cirkev „je viditeľným plánom lásky Boha k ľudstvu“, ktorý chce, „aby celé ľudské pokolenie utvorilo jeden Boží ľud, splynulo v jedno Kristovo telo a bolo vybudované v jeden chrám Ducha Svätého““ (KKC 776).

Byť katolíkom teda znamená poznať, prijímať a hojne využívať všetky tieto nástroje a prostriedky spásy: Božie slovo, spoločenstvo, modlitbu, prostriedky askézy a všetko ostatné, čo v Cirkvi existuje, obzvlášť ale sviatosti, ktoré sú konaním samého Krista a prostredníctvom ktorých sa naše zbožštenie sa v Kristovi naozaj uskutočňuje: „Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum. … V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy, ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista, ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“ (KKC 774).

a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom

Cirkev je Telo Kristovo – Telo, o ktorom Ježiš hovorí: „Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám (Lk 24,39 SSV). Cirkev Katolícka je pokračujúce trvajúce vtelenie Ježiša Krista, ktorý je prítomný tu na svete telesne a hmatateľne v podobe a Tele Cirkvi.

Táto Cirkev je telom, organizmom, ako o nej hovorí Písmo: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy (1 Kor 12,27 SSV) a On [Kristus] ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov,  12 aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela,  13 kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4,11-13 SSV).

Nie je možné byť zjednotený s viditeľnou Cirkvou, ktorá je viditeľným a trvajúcim Vtelením Krista na zemi – a teda so samým Kristom, ktorý Cirkvou je a ona je Jeho Telom – inak, než v tomto jej viditeľnom organizme viditeľnými a konkrétnymi zväzkami a putami. „Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil“ (Sv. Gregor Veľký); „Ježiš Kristus a Cirkev, to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém“ (Sv. Jana z Arcu); „Ten, čo pozerá na Cirkev, pozerá priamo na Krista, ktorý stvárňuje sám seba a očakáva svoj vzrast ustavičným pridávaním spasených ľudí“ (Sv. Gregor Naziánsky); „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku“ (sv. Cyprián).

zväzkami vyznania viery

Mať Kristovho Ducha s veľkým „D“ vyžaduje mať aj Kristovho ducha s malým „d“, čiže Kristovo zmýšľanie, ako hovorí Písmo: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5 SSV). Slovami Katechizmu. „Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom. Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad“ (KKC 1709). Nebolo by totiž možné byť včlenenými do Krista a pritom nebyť Kristom, nebyť Jeho súčasťou, údom, orgánom Jeho Tela a teda nemať Jeho zmýšľanie, nežiť Jeho život a nekonať Jeho skutky.

To ale nie je možné bez poznania pravdy a bez poznania Kristovho zmýšľania. Kristovou Pravdou je práve viera Cirkvi v zmysle istej, spoľahlivej a Bohom garantovanej informácie, ktorú Kristus zveril svojej Neveste Katolíckej Cirkvi, aby ju vyučovala a spoľahlivo odovzdávala ďalej:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal.  17 Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.  18 Ježiš pristúpil k nim a povedal im: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.  19 Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého  20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,16-20 SSV).

Preto je „Cirkev živého Boha stĺp a opora pravdy (1 Tim 3,15 SSV).

Ježiš povolal apoštolov … Daroval im Ducha Svätého a rozposlal ich do celého sveta ako svojich splnomocnených vyslancov. V rodiacej sa Cirkvi boli zárukou jednoty. Svoje poslanie a splnomocnenie odovzdali ďalej vkladaním rúk svojim nástupcom, biskupom. Tak je to dodnes. Tento postup sa nazýva apoštolská postupnosť.“ (YOUCAT 137); „Učiteľský úrad Cirkvi koná plne v súlade s autoritou, ktorú Cirkev dostala od Krista, keď definuje dogmy, to  znamená, keď predkladá kresťanskému ľudu v záväznej forme na  bezpodmienečný súhlas pravdy viery, ktoré sú obsiahnuté  v Božom zjavení alebo také, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.“ (KKC 88).

Preto „Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery““ (KKC 891). Ale aj mimo toho „Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať... s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.“ (KKC 892).

Ak by sme tak nekonali, upadli by sme do stavu bludu, čiže herézy, či dokonca apostázy: „Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery““ (KKC 2089).

sviatostí

Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom“ (KKC 1129).

Vylučovať ktorúkoľvek z týchto Kristom ustanovených sviatostí či už formálne, alebo prakticky (napr. sústavne nepristupujem k eucharistii a pod.) znamená vydeľovať sa zo sviatostného spoločenstva Cirkvi.

a cirkevného vedenia

Cirkev nie je demokratická, ale hierarchická. Nie je to ľuďmi založené združenie, ale Bohom ustanovené Kristovo Telo.

Preto aj o moci v Cirkvi – ktorá je vždy mocou slúžiť v Mene Krista – platí: „„Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi.“ (KKC 1551) – nepochádza „zdola“, od ľudu, ale „zhora“, z Hlavy, ktorou je Kristus: „Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou“ (KKC 1551).

V Jeho Mene potom konajú tí, ktorých Kristus ustanovil, aby Ho viditeľne reprezentovali v Jeho Tele, Cirkvi:

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát)“ (KKC 1536).

Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak tejto konsekrácie (vysviacky).“ (KKC 1538).

V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“). „Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi].““ (KKC 1548).

Preto „To, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci, vedomí si svojej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať“ (c. 212 §1 CIC).

a spoločenstva

Spoločenstvo a jednota s Cirkvou nie je niečo fiktívne, ale reálne. Preto práve rešpektovanie a poslušnosť voči pastierom Cirkvi – a teda voči samému Kristovi v Jeho viditeľnom Tele, ktorým Cirkev je – je základom opravdivého a skutočného spoločenstva a jednoty v Cirkvi, kedy skutočne ako jedno Telo konáme, zmýšľame, putujeme, zjednotení v Kristovi. Bez tohto žiadna jednota nejestvuje, ako ukazuje smutný príklad tých, ktorí počas veľkej východnej či veľkej západnej schizmy túto podriadenosť odvrhli a nastúpili cestu nejednoty a nekontrolovaného štiepenia sa.

Preto neprekvapuje dôraz, aký v dejinách Cirkvi svätí na čnosť poslušnosti kládli: „Poslušnosť je akosi matkou všetkých čností“ (sv. Augustín), alebo „Príkazy nie sú ?ťažké milujúcemu, ale nemilujúcemu sú ťažké. … Neposlušnosť? vzniká z márnej slávy“ (sv. Tomáš Akvinský). Porovnaj aj: „Rozhodujúcim faktorom kresťanstva je poslušnosť, avšak väčšina ľudí neznáša už len samotné to slovo“ (Charles Stanley), či „Poslušnosť je aktom viery, neposlušnosť nevery“ (Edwin Louis Cole) – presne v línii katechizmu, ktorý vyučuje: „Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“.“ (KKC 143). A potom zase: „Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama.“ (KKC 143). A do tretice: „máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu, ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.“ (KKC 154). Inými slovami, „viera“ je synonymom slova „poslušnosť“.

Výsledkom je reálna účasť na všetkom tom, čím Kristus v Tele svojej Cirkvi je, čo v nej žije a čo v nej koná: „Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“. Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú“ (KKC 783).

Ale nespasí sa, kto nezotrvá v láske

„…lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘“ (KKC 837).

Všetko hore uvedené nemôže a nesmie ostať len na rovine nejakej vonkajšej pózy, vonkajšej poslušnosti, dokonca nanútenej. To by bolo pokrytectvo, nie kresťanstvo. Všetko toto musí byť ovocím lásky: jednota s tým, čo milujeme, podriadenosť Tomu, koho milujeme. Preto Ježiš Kristus „zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach“ (Ef 2,15 SSV) a namiesto neho ustanovil „zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi (Rim 8,2 SSV) a to tým, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5,5 SSV). Túto poslednú ale zásadnú a pre spásu rozhodujúcu vlastnosť a požiadavku na katolíka vyjadruje lakonicky ale o to trefnejšie sv. Klement Alexandrijský slovami: „Človek sa stáva Bohom, pretože miluje všetko to, čo miluje Boh.

Navonok sa potom táto jednota vyznačuje aj skutočnou bratskou jednotou a spoločenstvom medzi kresťanmi ako údmi toho istého Tela, ako o nej opakovane vraví Písmo:

Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy." (1Kor 12,26-27 SSV);

Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti" (Rim 12,10 SSV);

zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho" (Flp 2,2-3 SSV);

Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon" (Gal 6,2 SSV);

Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného" (1Kor 10,24 SSV);

Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi" (Ef 4,31-32 SSV);  

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží" (1Kor 13,4-7 SSV).

Ak by sme teda nezotrvali v tejto láske, boli by sme síce "telom" a navonok akoby v lone Cirkvi, ale v skutočnosti by sme do nej nepatrili, pretože by tam nepatrilo naše srdce: "Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata. ... My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti" (1Jn 3,10.14 SSV).

Amen.